Editorial: UI ako bič na politikov
Už pred pár rokmi sa umelá inteligencia dostala na úroveň, keď napr. podľa zvuku motora, prevodovky alebo iných súčiastok dokázala identifikovať určité anomálie, ktoré mohli byť s istou pravdepodobnosťou predzvesťou blížiacej sa poruchy. A následne urobiť opatrenia, napr. odporučiť návštevu najbližšieho servisu. Pre zaujímavosť, takéto riešenie vyvíjala aj slovenská firma GoodAI Applied.
Teraz prišli vedci z MIT s riešením, keď umelá inteligencia dokáže detegovať COVID-19 podľa zakašľania. Zistili totiž, že ľudia, ktorí sú bez príznakov, sa môžu od zdravých jedincov líšiť spôsobom, ako kašlú. Ľudské ucho síce rozdiely nezistí, ale ukázalo sa, že ich môže rozpoznať umelá inteligencia.
Vedci vyškolili model umelej inteligencie na desiatkach tisíc vzoriek kašľa. Keď potom UI poskytli nové záznamy kašľa, s presnosťou 98,5 percenta identifikovala kašeľ ľudí, u ktorých sa potvrdilo, že majú COVID-19, vrátane 100 percent kašľa asymptomatických ľudí, ktorí uviedli, že nemali príznaky, ale mali pozitívny test na vírus.
Japonský startup Empath sa zase venuje strojovému rozpoznávaniu emócií. Využitie sa nájde v zdravotníctve, napríklad na včasné rozpoznávanie demencie, stresových porúch či mozgovej príhody. Emotion AI dokáže v reálnom čase rozpoznávať emócie ako radosť, hnev, nervozitu, pokoj alebo smútok.
To umožňuje využiť umelú inteligenciu napríklad aj pri nábore nových zamestnancov na rozpoznávanie ich reakcií na testovacie otázky pri vstupnom pohovore mapujúcom ich osobnostné a charakterové vlastnosti. Skúsenejší jedinci možno dokážu oklamať pracovníka HR oddelenia, ale nie umelú inteligenciu, ktorá vie prečítať automatické mikroreakcie tela na úrovni mimiky, gestikulácie, haptiky, kineziky atď. Tie sú totiž generované podvedomím, trvajú možno iba pár milisekúnd a nedokáže ich ovládať ani ten najskúsenejší klamár. Až potom nastúpi vedomá reakcia, ktorú človek dokáže ovládať.
A tu sa dostávam k pointe, prečo o tom celom píšem. Žijeme v spoločenskom systéme, ktorý sa označuje ako demokracia (z gr. démos - ľud a kratiá – vláda), čo však v praxi vyzerá tak, že raz za 4 roky dostaneme do rúk moc rozhodnúť o tom, kto nám bude vládnuť. Nie spravovať veci verejné v prospech ľudu tak, ako by to malo byť, ale doslova vládnuť podľa svojho osobného názoru, presvedčenia a politických záujmov. A po tom, čo si zvolíme nových zákonných zástupcov, nestíhame sa čudovať, čo sme si to vybrali. Nechávame sa nachytať na populistické reči o pätnástych dôchodkoch, lacných bytoch, modernom školstve, kvalitnom zdravotníctve atď. a potom sme prekvapení, keď je realita niekde úplne inde. Nedokážeme rozpoznať, kto v rámci predvolebných debát alebo aj neskôr už počas vládnutia zavádza, nehovorí úplnú pravdu alebo otvorene klame. Podľahneme rétorickým zručnostiam, presvedčovacím schopnostiam a ráznemu vystupovaniu, ktoré v nás vyvolávajú pocit dôvery. Nevieme odhadnúť, že za peknými rečami sa skrýva budúci diktátor, manipulátor, korumpovateľný podvodník alebo skrytý latentný neliečený psychopat. Ak sa takíto ľudia potom dostanú k moci, výsledkom ich vládnutia môže byť čistá katastrofa. Pozri nedávnu históriu, resp. súčasnosť.
A tu sa krásne ponúka priestor pre umelú inteligenciu, ktorá by počúvala a pozerala predvolebné vystúpenia, ale aj vyhlásenia politikov na tlačových konferenciách či odpovede na otázky novinárov. A podľa ich hlasovej intonácie, verbálnej aj neverbálnej komunikácie aj podľa kontextu a použitého slovníka by pomáhala identifikovať a s určitou pravdepodobnosťou označovať budúcich diktátorov, manipulátorov, psychopatov a možných kriminálnikov. Stačilo by jej počúvať ich vystúpenia v telke, rádiu, novinách a na sociálnych sieťach bez toho, aby na to potrebovala špeciálny súhlas kohokoľvek. Veď by zastupovala nás voličov.
Samozrejme, takéto riešenia majú svoje úskalia, napr. aká je kvalita tréningových dát či zaujatosť UI, ale to všetko sú časom riešiteľné otázky. Pre voličov by bol takýto nástroj určite užitočným pomocníkom v rozhodovaní sa, či dajú hlas „lúbivému“ populistovi s pokriveným charakterom či psychikou, alebo menej nápadnému kandidátovi, ktorý sa nebojí hovoriť pravdu, aj keď je nepríjemná, a robiť nepopulárne opatrenia, aj keď budú bolieť, no majú v konečnom dôsledku zdravý prínos pre spoločnosť. A to je to, čo potrebujeme ako soľ.
Zaujímavé čítanie novembrového vydania Nextechu vám praje
