Ako na to: Princíp fungovania zrkadlovky
Aby sme získali dobre vyzerajúcu fotografiu, musíme záber správne zaostriť a exponovať, teda nastaviť fotoaparát na zosnímanie primeraného množstva svetla. Expozícia sa nastavuje zmenou troch parametrov: času uzávierky, clony a citlivosti snímača. Každý z týchto parametrov závisí od inej časti prístroja, pri jednotlivých častiach sa o nich zmienime.
1. Objektív
Svetlo zo snímanej scény prechádza jednotlivými optickými členmi, ktoré lámu lúče tak, aby sa premietli na snímač. Niektoré prvky objektívu musia byť pohyblivé, aby si fotograf mohol vybrať, ktoré časti scény budú najostrejšie. Zvyšok scény sa rozmaže tým viac, čím ďalej od tohto miesta sa nachádza, ako aj v závislosti od nastavenia expozície. Komplikovanejšie objektívy majú viacero pohyblivých častí a dokážu meniť ohnisko, čím môžu scénu priblížiť alebo, naopak, záber rozšíriť. Najmodernejšie objektívy používajú interný motor a komunikáciu s čipom vzrkadlovke, aby zaostrili veľmi rýchlo automaticky (tzv. autofocus).
Parameter expozície závislý od objektívu je clona. Objektív obsahuje mechanizmus iris adokáže zúžiť štrbinu, kadiaľ vchádza svetlo. Tým sa zníži množstvo prichádzajúceho svetla, teda sme priclonili. S vyššou clonou sa dostáva väčšia časť záberu do správneho zaostrenia, pretože stúpa hĺbka ostrosti. Naopak, nižšia clona viac oddelí zaostrenú časť scény od nezaostrenej, čo často vytvára oku lahodiace rozmazanie pozadia. Fotografi to často využívajú. Objektív, na ktorom možno nastaviť veľmi nízke clony, sa nazýva svetelný, prípadne rýchly, pretože umožňuje fotiť zábery s kratšou uzávierkou. Za rýchle objektívy možno považovať tie s najnižšou nastaviteľnou clonou F/2.8 a nižšie, najlepšie modely dosahujú svetelnosť f/1.4, pár výnimiek má ešte nižšie čísla, a teda vyššiu svetelnosť.
2. Zrkadlo a zaostrovanie
Svetlo z objektívu v normálnom stave dopadá na zrkadlo, po ktorom je pomenovaná celá táto trieda fotoaparátov. Odrazené svetlo prechádza do optiky hľadáčika, v ktorom sa môžeme pozerať na scénu tak, ako ju práve vidí objektív. Časť svetla sa dostáva aj do zaostrovacieho systému, ukrytého na polceste medzi zrkadlom a hľadáčikom. Tu sú umiestnené snímače, ktoré dokážu z fázového posunu svetla uhádnuť, ako ďaleko treba motorčekom posunúť optické prvky v objektíve a nastaviť tak správne zaostrenie. Uprednostňuje sa viac snímačov a väčšie pokrytie záberu, profesionáli však často ostria len najcitlivejším stredovým snímačom. Pri polovičnom stlačení spúšte sa scéna zaostrí, potom v momente úplného stlačenia spúšte sa zrkadlo odklopí a nechá svetlo dopadať na snímač po určený čas.
Parameter expozície závislý od mechanizmu zrkadla je čas uzávierky a je pochopiteľný jednoducho – čím dlhšie necháme svetlo svietiť na snímač, tým jasnejší záber získame. Ak to preženieme, fotka alebo jej časti budú čisto biele, bez ďalšej farebnej informácie. Čím rýchlejší je mechanizmus na odklápanie zrkadla, tým vyššiu rýchlosť uzávierky podporuje fotoaparát a umožňuje fotiť so svetelnejšími objektívmi v jasnejšom svetle. Najlepšie modely podporujú rýchlosť 1/8000 sekundy.
3. Snímač a procesor
Po odklopení zrkadla dopadá svetlo na snímač, čo je vlastne čip pokrytý miliónmi fotocitlivých bodov, nazývaných pixely. Tie sú však vždy citlivé len na jednu z farieb RGB – teda buď červenú, zelenú, alebo modrú. Jednotlivé pixely na snímači sú teda rozdelené do rôznych vzorov tak, aby ideálne pokryli priestor zhruba rovnomerne všetkými farbami. Snímač zachytí svetlo ako analógový signál, digitálnu informáciu potom z neho urobí elektronika zrkadlovky, kde najviac práce vykoná sprievodný procesor, ktorý musí správne namiešať z troch farieb všetky ostatné. Tento procesor hrá veľkú rolu aj v boji so šumom, ku ktorému prirodzene dochádza vždy, keď sa pracuje s analógovým signálom.
Parameter expozície závislý od snímača je ISO alebo citlivosť. Ide vlastne o zosilnenie analógového signálu zachyteného snímačom, aby sme získali viac svetelnej informácie. Niektoré nové snímače toto riešia čisto digitálne, ale sú drahé – so zvyšovaním ISO totiž pridávate do dát šum, ktorý je nevyhnutné odstrániť softvérovo. Zároveň sa tým stráca časť obrazovej informácie. ISO preto fotografi zvyšujú až ako posledný parameter, keď sa nedá viac znížiť clona alebo predĺžiť uzávierka (lebo sa napríklad subjekt pohybuje a pridlhá expozícia by nám rozmazala obraz).
