„Nanoplasty“ môžu byť nebezpečnejšie ako mikroplasty, pritom o nich nevieme takmer nič

Mikroplasty sa nedávno dostali do povedomia verejnosti, pretože si našli cestu do našich tiel aj na niektoré z najodľahlejších miest na Zemi. Teraz však pozornosť vedcov priťahuje oveľa menšia, potenciálne oveľa horšia a menej pochopená hrozba – nanoplasty. Výskum uskutočnený za posledných päť rokov ukazuje, že interagujú s prostredím a živými organizmami úplne iným spôsobom ako mikroplasty. Zatiaľ čo mikroplasty sú v mierke mikrometrov, nanoplasty majú veľkosť len na úrovni nanometrov. Rozdiel vo veľkosti by sme si mohli predstaviť ako rozdiel medzi veľkosťou basketbalovej lopty a zrnka ryže.

Mikroplasty môžete vidieť na špičke prsta alebo tie menšie pod bežným mikroskopom, ale nanoplasty sú takmer neviditeľné. Vznikajú, keď sa väčšie kusy plastu rozbijú vplyvom UV žiarenia, vĺn, prírodných enzýmov alebo iných environmentálnych faktorov. Vedci nedávno zistili, že planktón a antarktický kril (druh malých kôrovcov) v oceánoch rozkladajú mikroplasty a menia ich na nanoplasty. No plast sa môže tiež rozpadnúť a dostať sa do ovzdušia, napríklad keď ľudia opravujú kanalizačné potrubia. Keď sa dostanú do vzduchu, môžu sa vznášať tisíce kilometrov až k zemským pólom. Veľmi malá veľkosť nanoplastov je čiastočne dôvodom, prečo o nich vedci vedia len málo.

Profesorka nanotoxikológie Stacey Harperová z Oregonskej štátnej univerzity vysvetlila, že doteraz najlepšie metódy na odhaľovanie nanoplastov sa spoliehajú na odber veľkého množstva morskej vody a jej prepúšťanie cez filtre alebo chemické rozloženie všetkých jej zložiek a hľadanie chemických signatúr plastov. Filtre sa však ľahko upchajú riasami alebo inými úlomkami a chemický rozklad nedáva predstavu o počte kúskov nanoplastov. Preto v súčasnosti nemáme potuchy, koľko ton nanoplastov pláva alebo sa vznáša po svete. No to málo, čo o nich vieme, je znepokojujúce z hľadiska životného prostredia aj zdravia.

Nanoplasty sú oveľa reaktívnejšie. Menšie kúsky znamenajú väčšiu plochu povrchu, čo znamená viac priestoru pre chemické zložky plastu, aby unikli alebo reagovali s inými zlúčeninami v prostredí. Plasty sú v podstate dlhé reťazce molekúl, nazývané monoméry. Keď sú monoméry spojené, ako v PVC, sú neškodné. Ale samotné môžu byť toxické, ako napríklad vinylchlorid. Navyše prísady používané na spájanie plastov sú zvyčajne takisto toxické a uvoľňujú sa pri rozklade plastu. Výskum sa teraz začína zameriavať na to, kde a ako ďaleko môžu nanoplasty prenášať chemikálie v prostredí. Znepokojujúce sú najmä veľmi hydrofóbne chemické látky (čo znamená, že nemajú rady vodu), takže sa spájajú s nanočasticami.

Pokiaľ ide o to, ako môžu nanoplasty ovplyvniť naše zdravie, väčšina toho, čo vedci vedia, pochádza zo štúdií vykonaných v Petriho miskách alebo na zvieratách. Väčšina týchto zvierat sú malé vodné živočíchy alebo tie, ktoré filtrujú vodu, aby sa mohli nakŕmiť. O tom, čo nanoplasty spôsobujú v živočíchoch na vyšších stupňoch potravinového reťazca, nehovoriac o ľuďoch, vieme len veľmi málo. Keďže sú však nanoplasty oveľa menšie, môžu sa dostať na miesta, kam sa mikroplasty nedostanú. Zatiaľ čo mikroplasty sa môžu dostať do orgánov zvierat, nanoplasty sa môžu dostať do ich buniek. Na porovnanie, proteíny, ktoré sa pravidelne dostávajú do buniek a z buniek, môžu mať veľkosť od troch do 10 nanometrov.

Štúdia z roku 2023 ukázala, že nanoplasty priťahujú zhluky konkrétneho proteínu nazývaného alfa-synukleín, ktorý je spojený s Parkinsonovou chorobou a demenciou. Deje sa tak v bunkách na Petriho miske a na laboratórnych myšiach. Predchádzajúci výskum na zebričkách zistil, že nanoplasty sa môžu prenášať z mamy na dieťa cez placentu a cez bariéru sa môžu dostať do mozgu myší, kde poškodzujú mozgové bunky a menia činnosť mozgu. Na základe svojho výskumu na zebričkách Harperová tvrdí, že nanoplasty nie sú krátkodobo veľmi toxické.

Neexistujú však žiadne dlhodobé štúdie, ktoré by nám povedali, čo môže spôsobiť neustály kontakt s týmito cudzími telesami. A práve to v podstate všetci zažívame, sme celoživotne vystavení týmto časticiam. Harperová síce nevidí priamu súvislosť s ochoreniami, ale dodáva, že patogénne baktérie majú veľmi rady plasty, a tak sa na plastoch koncentrujú práve tie baktérie, ktoré môžu viesť k ochoreniam.

Harperová aj iní vedci vyzývajú na ďalší výskum, najmä v súvislosti s lepšími metódami identifikácie nanoplastov. Doteraz sa väčšina štúdií vykonávala na polystyrénových guľôčkach, čo však nie je ten druh nanoplastov, ktorému sme vystavení. Chýbajú reálne štúdie s použitím odfrézovaných plastov namiesto polystyrénových guľôčok. Navyše je potrebný dlhodobý výskum. No Harperová je optimistická a verí, že v najbližších rokoch sa do problematiky vnesie viac svetla.

Zdroj: vice.com.