9-9-6 a 100 hodinové pracovné týždne ako daň za preteky o lepšiu AI

Vnútri najväčších laboratórií umelej inteligencie v Silicon Valley sa odohráva tichá vojna, v ktorej sa nebojuje so zbraňami, ale s algoritmami a časom. Špičkoví výskumníci a manažéri sa ocitli v neúprosnom kolotoči práce, kde 80 až 100-hodinové pracovné týždne nie sú výnimkou, ale normou.

Tento extrémny tlak je poháňaný snahou udržať krok s neustálym cyklom inovácií v honbe za systémami s nadľudskou inteligenciou. Intenzita je taká vysoká, že niekoľko popredných vedcov prirovnalo súčasné okolnosti k vojnovému stavu.

Josh Batson, výskumník v spoločnosti Anthropic, túto naliehavosť vystihol slovami: „V podstate sa snažíme zrýchlene prebehnúť 20 rokov vedeckého pokroku za dva roky“. Tento neúnavný rytmus je poháňaný dvoma silnými motormi: zúrivou konkurenciou medzi rivalmi a vlastnou, takmer neukojiteľnou zvedavosťou vedcov o možnostiach nových modelov.

Mnohí z týchto špičkových zamestnancov pracujú v takomto tempe dobrovoľne, hnaní pocitom, že sú na prahu historického objavu. Madhavi Sewak, výskumníčka v Google DeepMind, vysvetľuje tento vnútorný pohon: „Máte všetky tie dobré nápady a viete, že je to súťaž s časom. Nechcete nechať nápady nepreskúmané, takže keď máte voľný čas, pracujete na nich“.

Tento prístup viedol k zavedeniu extrémnych pracovných rozvrhov, ako je „9-9-6“ (od 9:00 do 21:00, šesť dní v týždni), alebo dokonca k čierno-humornému označeniu „0-0-2“, ktoré znamená prácu od polnoci do polnoci s dvojhodinovou prestávkou cez víkend. Vzniká tak nová forma „hrdinskej“ kultúry vyhorenia, kde sa extrémne prepracovanie vníma ako nevyhnutná a takmer vznešená obeť v mene pokroku, čo je síce efektívne pri maximalizácii úsilia, ale zároveň normalizuje dlhodobo neudržateľné správanie.   

Zatiaľ čo elita v oblasti umelej inteligencie, najmä tí s titulom Ph.D., zažíva prudký nárast platov a kompenzácií, zvyšok technologického priemyslu čelí úplne inej realite. Pre mnohých bežných technologických pracovníkov sa práca stala zdrojom neistoty a frustrácie.

Sú konfrontovaní s neustálym strachom z prepúšťania, dlhšími pracovnými hodinami a narastajúcim zoznamom zodpovedností za rovnaký plat, často preberajúc prácu po prepustených kolegoch. Hoci technologickí giganti vykazujú silné príjmy, masívne investície do nákladnej infraštruktúry pre umelú inteligenciu vytvárajú finančný tlak na ostatné časti podniku.

Vzniká tak dvojrýchlostný systém: na jednej strane je hyper-kompenzovaná AI “aristokracia”, na druhej strane je zavedená technologická stredná trieda, ktorej istoty, benefity a rovnováha medzi pracovným a súkromným životom sú postupne erodované.

Korporátny žargón túto novú realitu maskuje termínmi ako „agilita“, čo je v skutočnosti eufemizmus pre preťaženie zamestnancov ďalšími povinnosťami. Umelá inteligencia tak nepretvára len externé odvetvia, ale predovšetkým a najhlbšie mení samotný technologický priemysel zvnútra.   

^{Zdroj: wsj.com foto: depositphotos.com.}