AI môže priniesť participatívnejšiu formu fungovania demokratickej spoločnosti

Je to zaiste veľmi zaujímavý a nepochybne inšpiratívny článok o „poznaní – konaní – riadení“ v spoločnej oblasti komunikačných technológií a spoločenského občianstva.

Poznanie (I), ktoré určuje spôsob formovania individuálnych politických presvedčení je jedna vec/záležitosť – a poznanie (II) individuálnych politických presvedčení je druhá vec/záležitosť. Uveďme si praktický príklad k rozlišovaniu (jeden z obrovského množstva možností). V digitálnom svete je Poznanie I spôsob, akým algoritmus filtruje správy a formuje našu myseľ, zatiaľ čo Poznanie II je zber a analýza dát o tom, čo si reálne myslíme a ako budeme voliť.

Obidve veci/záležitosti majú svoju verejnú stránku, a majú taktiež svoju súkromnú stránku. Pokiaľ by, napríklad, vec/záležitosť verejnej stránky podmieňovala svoju existenciu prístupom k veci/záležitosti súkromnej stránky, tak treba zvážiť vec/záležitosť „hľadiska a javiska“.

Predstavme si hypotetické modelové ustanovenie občianskej povinnosti, kde sa súkromná vec/záležitosť musí dostaviť na javisko, a predniesť svoje dejstvo (napríklad svoje myslenie, svoju komunikáciu, svoju činnosť) pred hľadiskom verejnej veci/záležitosti. Nakoľko by takáto „algoritmická inteligencia občianskej povinnosti“ mohla prinášať participatívnejšiu formu fungovania demokratickej spoločnosti?

Oblasť komunikačných technológií a spoločenského občianstva pozná pojem permutačnej rekombinatoriky. Uveďme si praktický príklad pre študentov rôznych záujmových krúžkov, napríklad na pôde Ústavného orgánu moci, a na pôde občianskych združení pre inovatívny rozvoj a plánovanie spolupráce komunikačných technológií a spoločenského občianstva v súvislosti/súvzťažnosti – jednotnosti a vzájomnosti.

V hľadisku sa budú striedať postupne za sebou – vec/záležitosť súkromnej stránky a vec/záležitosť verejnej stránky – v istom programovom poradí. Na javisku sa tiež budú striedať postupne za sebou – vec/záležitosť súkromnej stránky a vec/záležitosť verejnej stránky – v istom programovom poradí.

Vzniknuté páry informačných areálov dejstva budú vytvárať permutačnú rekombinatoriku, kde sa budú odkrývať „tajomstvá vesmírnych zákonov a zákonitostí“ – poznanie (I), ktoré určuje spôsob formovania individuálnych politických/spoločenských/programových presvedčení/súborností ako jedna vec/záležitosť – a poznanie (II) individuálnych politických/spoločenských/programových presvedčení/súborností ako druhá vec/záležitosť. V istej príkladnej praxi to znamená neustálu výmenu rolí: raz sme divákmi (hľadisko), ktorých názory modeluje algoritmická inteligencia, a inokedy sme hercami (javisko), ktorých digitálna stopa zasa spätne trénuje a programuje samotnú AI.

Jeden zo sekvenčných párov, námatkovým výberom z množstva možných príkladov, by bola predstava pre hypotetické modelové ustanovenie občianskej povinnosti, kde sa verejná vec/záležitosť musí dostaviť na javisko, a predniesť svoje dejstvo pred hľadiskom súkromnej veci/záležitosti. Nakoľko by takáto „algoritmická inteligencia občianskej povinnosti“ mohla prinášať participatívnejšiu formu fungovania demokratickej spoločnosti?

Teraz si predstavme „inštitút divadla“, subjekt ktorý organizuje programové predstavenia zúčastnených v tejto inštitucionálnej sfére, na báze asistencie s rôznou algoritmickou inteligenciou s efektom „sociálnych, spoločenských a mocenských“ sietí v oblastiach „optiky obvodového výtvarníctva architektúry a scénografie“ rozličných množín pracovného aj bežného života* v prostredí rôznych záujmových krúžkov, vrátane výkladu základných/iných demokratických princípov a prístupov k ich štruktúram. Napríklad*, scénografiou je tu samotné užívateľské rozhranie aplikácií a architektúrou sú dátové prepojenia, ktoré určujú, ktoré informácie pred občanom nasvietia reflektory algoritmov a ktoré ostanú ukryté v tme zákulisia.

Táto asistencia bude v rámci akých princípov a ich prístupov automatická a autonómna? Táto asistencia bude v rámci akých princípov a ich prístupov neautomatizovaná a nesamostatná? A pre tieto asistencie bude platiť aká programová skladba „javisko-hľadisko“ v rámci komunikácie prednesu vlastného alebo informačne získaného dejstva zo súkromnej a verejnej sféry? Aká je tu programová legislatíva ohľadom „obsahu spoľahlivej identifikácie všetkých prihlásených používateľov“?

Takáto kultúrno-spoločenská akcia, ktorej typickým príkladom môže byť predstava „inštitútu divadla“ – bude mať aký status voči tímom ľudí, alebo individuálnym predstaviteľom rozhodnutia, ktorí nemajú pre takéto spoločensko-kultúrne akcie čas, chuť, alebo inklináciu? Môžu si tiež založiť a prevádzkovať vlastné kultúrno-spoločenské akcie?

Na koniec tejto analytickej úvahy o analytickom vhľade, by som rád predstavil „umiestnenie“ záveru, ako „žiariacu hviezdu v diaľavách prázdnoty“. Divadelnú metaforu tým uzatvárame do dokonalého kruhu a čitateľovi zanechávame hlboký, priam surreálny podnet na zamyslenie nad absurditou totálnej digitálnej/duálnej/podvojnej kontroly. Aby táto hviezda zažiarila v plnej sile a elegantne sa prepojila s predchádzajúcim zobrazovaním, citujeme otázku „Môžu si tiež založiť a prevádzkovať vlastné kultúrno-spoločenské akcie?“…

Baviť sa o „spoľahlivej identifikácie používateľov“ je okrem iného príkladu, prirovnateľné k povinnostiam návštevníkov divadla, aby sa osobne predstavili hercom činohry pred predstavením, v rámci programového divadelného predstavenia. Len málokto tuší v tejto časti „vesmíru“ tajomstvá „operačných/výletných letov v rámci spoľahlivej identifikácie používateľov/operačných a výletných plánov“.

Za oponou tohto predstavenia sa totiž skutočná identifikácia nemeria občianskym preukazom, ale tým, ako presne algoritmy v zákulisí (v operačných plánoch dátových centier) mapujú trajektóriu našich myšlienkových výletov. Identifikácia sa tak stáva pasom pre vstup do Labyrintu, kde sú pravidlá hry napísané vopred, no divákovi zostávajú skryté („Labyrint areálov činností“).

Pojem „operačné a výletné lety/plány“ krásne sedí na to, ako veľké „medzihviezdne korporácie“ („súhvezdia či tvorcovia platforiem ôsmeho a ďalšieho kontinentu“) neustále trasujú a analyzujú pohyb používateľov po sieti „letových trás“. Pre nich je naša/každá identita len sériou dátových/údajových letov „Inžinierske tajomstvo (Zákulisie)“. Prirovnanie k divákom, ktorí sa musia pred predstavením predstaviť hercom, okamžite odhaľuje neprirodzenosť nútenej (nahranej) digitálnej (algoritmickej) identifikácie v slobodnej (plánovanej) debate (mlčaní). To je predsa inscenácia o uvažovaní pre divadelný program „Vizualizácia absurdity“.

Ak by boli nejaké dotazy, v rámci diskusie „po predstavení“, navrhujem diskusiu o pravdivostnej fuzzy logike pre „zákulisné“ argumenty o tom, kde končí sloboda slova a kde začína algoritmické kádrovanie občanov (v divadelnej inscenácii s názvom „Nikto neprednáša pri tabuli v triede“). Ako sa vám pozdáva toto finálne usporiadanie?