Editorial: Ako sa vyhnúť depke zo straty práce

Bol som si nedávno „pokecať“ s kamarátom, s ktorým sa stretávame tak 1-2-krát za rok, aby sme prebrali, čo má kto nové, čo kto aktuálne rieši, kam sa posúva atď. Je to ítečkár, ktorý pred rokmi na vlastnej unikátnej technológii vybudoval úspešnú technologickú firmu, expandoval s ňou do celej ­Európy a neskôr aj do USA, kde ju po čase predal vtedajšej svetovej ­jednotke vo svojom segmente trhu.

Samozrejme, vďaka tomu má o seba a celú rodinu postarané na niekoľko generácií dopredu a v princípe by už nemusel ani prstom pohnúť. No nedá mu to, a tak sa hrá na rôznych projektoch, z času na čas konzultuje a koučuje vo firmách, sem-tam mentoruje nádejným startupom atď. Nemá však nič stabilné, lebo jednak to finančne nepotrebuje a okrem toho sa nechce zaviazať, aby mal voľnosť. To však má svoju odvrátenú stránku, ako sa mi priznal, cíti sa nezaradený, nevyužitý až nepotrebný. A už mu to ide na psychiku. Niežeby potreboval odbornú pomoc, ale necíti sa komfortne vo svojom aktuálnom stave a nevie, ako z tejto situácie. Iste existuje v jeho prípade X možností, ako využiť čas a peniaze, ale ako ho poznám, dočasné náhradné riešenia typu cestovanie, koníčky či charita by ho neuspokojovali. Jednoducho je to človek s veľkými zručnosťami, skúsenosťami, vedomosťami a chýba mu pocit sebarealizácie, pocit potrebnosti, užitočnosti atď. Niečo, aby si na konci každého dňa mohol povedať, že ho účelne a zmysluplne strávil, vyriešil nejaké problémy a pomohol niečo zlepšiť, posunúť dopredu. 

Tak som rozmýšľal nad tým, ako, resp. či vôbec dokážeme zvládnuť situáciu, keď o nejakých 5 či 10 rokov, ale možno aj skôr v dôsledku automatizácie, robotizácie a nástupu umelej inteligencie, sa zrazu kopec ľudí ocitne bez práce. Bez práce a bez možnosti zamestnania sa, pretože nemajú dostatočnú kvalifikáciu na inú pracovnú profesiu. A takisto ako budú psychicky znášať stav, že zrazu nie sú potrební, že ich prácu dokáže lepšie, rýchlejšie, kvalitnejšie a lacnejšie vybaviť nejaký stroj či softvér. A to zďaleka nemajú také možnosti sebarealizácie, uplatnenia sa v inej sfére či finančné zázemie ako môj spomínaný kamarát.

Neviem, nechcem mudrovať, ale myslím, že na túto situáciu vôbec nie sme pripravení. Chodím na množstvo konferencií a mnohé sa venujú aj sociálnym dôsledkom nástupu robotizácie, AI, ale ani na jednej nezaznel presvedčivý argument alebo návod, ako budeme tento stav riešiť. Jasné, samozrejme, aj o stroje sa bude treba starať, ale to zo 100 prepustených pracovníkov na linke zabezpečí prácu možno dvom. A čo zvyšných 98? Možno hľadať náhradné riešenia, ako napr. starostlivosť o chorých alebo seniorov, a hoci to je veľmi potrebná profesia, nie každý sa v nej nájde. 

Nikto nevie odhadnúť, ktoré profesie 100 % nebudú ohrozené AI a robotizáciou, hoci vieme povedať, že akákoľvek profesia či pracovný postup, ktorý je algoritmizovateľný, bude asi nahradený SW či HW technológiou. Rovnako nevieme odhadnúť, ktoré nové pracovné profesie vniknú a budú žiadané o 5 či 10 rokov. A takisto nevieme, v ktorých oblastiach by si budúci absolventi mali dopĺňať vedomosti a zručnosti, aby sa mohli uplatniť na trhu práce.

Môžeme iba odhadnúť, že to nebudú zručnosti, ale skôr schopnosti riešiť problémy, tvoriť, pracovať v tíme a schopnosť predvídať. K tomu sa určite zídu aj tzv. soft skills, ako je analytické myslenie, komunikatívnosť, kritické myslenie, prezentačné schopnosti či ochota učiť sa nové veci, schopnosť prispôsobiť sa zmenám, pochopiť nové postupy a v krátkom čase si ich osvojiť.

Ale kľúčové sú asi prvé tri. Práca v tíme, tvorivosť a schopnosť riešiť problémy. Zlá správa je, že v klasickom vzdelávacom systéme tie schopnosti a zručnosti asi nezískate. Tá dobrá zasa je, že existujú kurzy aj návody, ako tieto zručnosti trénovať a rozvíjať. Takže odkaz pre rodičov, ale aj študentov znie: Nečakajte na to, že vás, resp. vaše ratolesti škola pripraví do života, ale zoberte osud do svojich rúk a trénujte. Aby ste o tých pár rokov nemuseli hneď po maturite riešiť dilemu, čo so životom. Ani štát, ani škola sa o vás v tomto smere nepostarajú. Ani štát, ani škola to nevedia. Je to osobná zodpovednosť každého.

Technológie začínajú v čoraz väčšej miere ovplyvňovať naše životy a deje sa to rýchlejším tempom, ako je naša schopnosť sa im prispôsobovať. Existuje veľa scenárov, ako v budúcnosti tento zásadný rozpor zvládneme ako spoločnosť. ­Jediná ­možnosť je čo najlepšie sa pripraviť na budúcnosť, ktorú ­nepoznáme. 

Zaujímavé čítanie letného vydania vám želá