Editoriál: Umelá inteligencia a riadenie štátu

Vracal som sa nedávno zo služobky autom práve v čase, keď sa v britskom parlamente rozhodovalo o schválení brexitovej dohody s EÚ, a niekoľko hodín som pri šoférovaní počúval v rádiu politické komentáre, analýzy a debaty expertov k tejto téme. Neviem, ako to celé nakoniec dopadne, ale pochopil som, že vo finále táto kauza nebude mať väčšinového „víťaza“, čo je princíp demokracie, ale naopak, prevahu viacerých skupín nespokojencov, ktorým nijaký scenár nebude v skutočnosti vyhovovať. Čo je dosť zlý výsledok a súčasne dobrá príučka toho, že tradičný demokratický systém parlamentného zastupovania potrebuje v dnešnej dobe asi poriadny upgrade.

Ukázalo sa totiž, že ad1 politici v záujme svojich volebných ambícií neváhajú populisticky zmanipulovať občanov nepravdami, zamlčovaním podstatných faktov a klamstvami. Ad2 občania nie sú pri využívaní nástrojov demokracie, ako je napríklad referendum, dostatočne informovaní o celej problematike, o ktorej rozhodujú, vrátane následkov, ktoré im dané rozhodnutie v skutočnosti prinesie. Ad3 zvolení poslanci sa dostávajú do konfliktu záujmov, keď zastupujú voličov s iným aktuálnym presvedčením, ako sú konkrétne rozhodnutia a kroky strany, ktorú reprezentujú. Ad4 situácia v spoločnosti sa mení a poslanci sú viazaní rozhodnutím občanov, ktoré časom už nie je vzhľadom na nový vývoj situácie v spoločnosti aktuálne. Ad5 názory a presvedčenia občanov sa v čase menia, tak ako sa vyvíja situácia a prichádzajú nové informácie.

Napokon je to ako v riadiacom systéme, ktorý sa snaží regulovať akčné členy na zvolené výstupné hodnoty, ale chýbajú mu informácie zo snímačov o aktuálnom stave prostredia, ktoré riadi. Čiže ho riadi naslepo. V preklade do ľudovej reči je to, ako keď používate v záhradke závlahový systém, ktorý polieva trávu bez ohľadu na to, že už 3 týždne v kuse prší. A to ešte nehovoríme o tom, že systém dostáva inštrukcie podľa osobných záujmov tretích strán mimo systému. Teda napríklad suseda, ktorý bude chcieť zmeniť smer postrekovačov tak, aby závlahový systém polieval jeho trávu. Viem, je to príklad trochu pritiahnutý za vlasy, ale azda aspoň trochu ilustruje neefektívnosť súčasnej parlamentnej demokracie. Tým susedom sú napríklad tieňové záujmové skupinky alebo darebácki finanční oligarchovia.

Existuje jednoduché riešenie, ktoré sa už dokonca aj používa v praxi. Je ním švajčiarsky model priamej demokracie, podľa ktorej niet vyššej autority, ako je ľud. Vláda a parlament ľudu nevládnu, ale len dočasne spravujú veci verejné. Politici sú platenými zamestnancami občanov a sú voči nim v podriadenej pozícii. Občania môžu vetovať akýkoľvek zákon a môžu rozhodnúť, že budú o danej veci radšej hlasovať osobne v referende. A kopec ďalších rozumných princípov, ktoré sú zmysluplne efektívne, transparentné a spravodlivé. Veľmi odporúčam preštudovať si kompletný systém pravidiel švajčiarskeho modelu.

Jedným z nich je napr. aj pravidlo, že pred referendom prebiehajú rozsiahle verejné diskusie a každý s predstihom dostane brožúrku s podrobnými argumentmi za a proti. A keďže technológie čoraz viac vstupujú do všetkých sfér nášho života, ponúka sa elegantné riešenie, ako ich využiť aj v takej dôležitej oblasti, ako je správa vecí verejných a riadenie štátu. Kľúčovými komponentmi by boli sociálne siete, big data, analytické nástroje a umelá inteligencia. Nie, neznamená to, že odovzdáme riadenie spoločnosti do rúk umelej inteligencii a vzdáme sa právomoci rozhodovať o svojom osude. Aspoň zatiaľ nie...

Pred každým dôležitým rozhodnutím by experti poskladali rôzne možné scenáre vývoja v prípade príslušnej voľby. Umelá inteligencia by tieto scenáre zanalyzovala a vypočítala, s akou pravdepodobnosťou by sa daný scenár asi mohol stať realitou a aké by mal dôsledky, negatívne aj pozitívne. Ako v šachu. Potom by občania dostali tieto podklady k dispozícii a mohli sa rozhodnúť, ktorá alternatíva im je bližšia. Opäť príklad: ­keby sa napríklad rozhodovalo o znižovaní daní, umelá inteligencia by „vypočítala“, s akou pravdepodobnosťou a aký veľký dosah to bude mať na rast kriminality v jednotlivých častiach mesta či krajiny alebo na kvalitu poskytovania zdravotných služieb. A občania sa môžu kvalifikovane rozhodnúť, ako chcú prerozdeliť svoje dane, či je pre nich prednejšia bezpečnosť na uliciach, alebo kvalita poskytovania rýchlej zdravotníckej pomoci, či výstavba nového letiska. Samozrejme, že všetky investície sú dôležité, otázka je, ako nastaviť ten správny kľúč ich rozdelenia. Veľká časť občanov – a to sa nechcem nikoho dotknúť – totiž naletí na lákavé populistické riešenia bez toho, aby sa zamýšľali nad ich dosahom.

Cez sociálne siete sa dajú zase sledovať aktuálne nálady v spoločnosti, napr. na aké odkazy klikajú jednotlivé demografické skupiny obyvateľstva s rozdelením podľa príjmov, rasovej, náboženskej či politickej príslušnosti atď. Aké diskusie prebiehajú medzi nimi, ktoré názory prevládajú, aké šance na prijatie v spoločnosti by mali jednotlivé rozhodnutia a pod. A  výsledky týchto analýz by boli verejne dostupné a komunikované.

Systém, keď občania odovzdajú každé štyri roky moc politickým stranám a tie, keď sa dostanú do vlády, robia si, čo chcú, systémom „po nás potopa“, má od efektívnosti, správnosti a transparentnosti veľmi ďaleko. Silne pochybujem, že by naši politici boli ochotní tak skoro vzdať sa svojej moci a prijať model priamej demokracie. Ale aj v takomto prípade existuje riešenie. Pokiaľ by totiž bol k dispozícii inteligentný nástroj, ktorý by ponúkal optimálny scenár riadenia krajiny, no vláda a parlament by sa ním neriadili, prijímali by rozhodnutia, ktorými by vychyľovali krajinu z optimálnej trajektórie, občania by ich mohli brať na zodpovednosť. V takom prípade by technológie mohli výrazne zlepšiť celkové fungovanie štátu.

Zaujímavé čítanie vám praje