Prvý molekulárny dôkaz spájajúci inteligenciu v detstve s dlhším životom

Pozorovanie, že inteligentnejšie deti majú tendenciu žiť dlhšie, je v epidemiológii dobre zdokumentované, no biologické mechanizmy v pozadí tejto súvislosti zostávali dlho záhadou. Prelomová štúdia z Edinburskej univerzity, vedená W. Davidom Hillom, teraz ako prvá prináša priamy molekulárny dôkaz, ktorý odhaľuje spoločný genetický základ pre tieto dve zdanlivo nesúvisiace vlastnosti.

Tento výskum zásadne mení naše chápanie prepojenia medzi mysľou a dĺžkou života a naznačuje, že naša DNA môže obsahovať spoločný plán pre kognitívnu aj fyzickú odolnosť. Hlavným zistením štúdie je pozitívna a štatisticky významná genetická korelácia s hodnotou 0.35 medzi kognitívnymi funkciami v detstve a dĺžkou života rodičov.

Toto číslo vyjadruje mierny, ale jednoznačný presah v genetických faktoroch, ktoré ovplyvňujú inteligenciu aj dlhovekosť. Zjednodušene povedané, zdá sa, že tie isté gény, ktoré prispievajú k bystrej mysli v mladosti, zároveň prispievajú aj k dlhšiemu životu.

Tento poznatok poskytuje silný dôkaz, že spojenie medzi vyššou inteligenciou v detstve a dlhovekosťou je aspoň čiastočne vysvetliteľné spoločnou genetickou architektúrou. Metodológia štúdie bola mimoriadne inovatívna, pretože sa nespoliehala na zber nových biologických vzoriek.

Namiesto toho vedci vykonali sofistikovanú štatistickú analýzu dvoch rozsiahlych existujúcich genetických databáz. Použili súhrnné výsledky z celogenómovej asociačnej štúdie (GWAS) zameranej na kognitívne funkcie v detstve, ktorá obsahovala genetické informácie od viac ako 12 000 jedincov.

Tieto dáta porovnali s ďalšou GWAS štúdiou zameranou na dlhovekosť, ktorá obsahovala genetické informácie rodičov takmer 390 000 ľudí. Na odhadnutie miery genetického presahu použili techniku nazývanú regresia skóre väzbovej nerovnováhy.

Dizajn štúdie bol obzvlášť premyslený v tom, že použil údaje o kognitívnych schopnostiach z detstva. Týmto prístupom sa podarilo izolovať genetickú zložku od mätúcich premenných spojených so životným štýlom v dospelosti, ako sú vzdelanie, povolanie či zdravotné návyky.

Ak by sa použili údaje o inteligencii dospelých, bolo by takmer nemožné odlíšiť genetickú predispozíciu od vplyvu desaťročí životných rozhodnutí. Použitím údajov z detstva vedci vytvorili časovú základňu, ktorá potvrdzuje, že genetická predispozícia k inteligencii existuje ešte predtým, ako sa tieto rozhodnutia urobia, čo posilňuje argument o fundamentálnom genetickom prepojení.

Štúdia potvrdzuje existenciu genetického presahu, javu známeho ako pleiotropia, kde jedna sada génov ovplyvňuje viacero zdanlivo nesúvisiacich vlastností. Vedci navrhujú dva hlavné modely, ako by tento mechanizmus mohol fungovať.

Prvým je model horizontálnej pleiotropie, známy aj ako „hypotéza integrity systému“. Podľa tejto teórie určité gény nezávisle od seba budujú celkovo odolnejší systém – mozog aj telo – ktorý lepšie odoláva starnutiu a environmentálnemu stresu, čo vedie k vyššej inteligencii aj dlhovekosti.

Druhým modelom je vertikálna pleiotropia, alebo „model kauzálneho reťazca“. Tento scenár predpokladá, že gény primárne ovplyvňujú vyššie kognitívne funkcie.

Vyššia inteligencia následne umožňuje jednotlivcom robiť zdravšie a informovanejšie rozhodnutia počas života, ako je dosiahnutie vyššieho vzdelania, lepšie zamestnanie, vyššia zdravotná gramotnosť a zdravšie návyky, čo v konečnom dôsledku vedie k dlhšiemu životu.

Hoci táto štúdia zatiaľ nedokáže definitívne rozlíšiť medzi týmito dvoma silnými modelmi, samotné potvrdenie spoločnej genetickej architektúry je monumentálnym krokom vpred. Výskum spochybňuje zjednodušený naratív, že dlhovekosť je výlučne produktom osobnej zodpovednosti, a zavádza faktor biologickej predispozície.

Budúce bádanie sa zameria na identifikáciu presných oblastí genómu, ktoré túto koreláciu riadia, čím sa posunieme od štatistickej súvislosti k pochopeniu konkrétnych biologických mechanizmov, ktoré formujú náš život od samého začiatku.

^{Zdroj: PsyPost foto: depositphotos.com.}