Štúdia tvrdí, že Zem dokáže stabilizovať prebiehajúce klimatické zmeny sama
Štúdia výskumníkov z MIT, uverejnená v časopise Science Advances, potvrdzuje, že naša planéta ukrýva mechanizmus „stabilizačnej spätnej väzby“, ktorý pôsobí počas stoviek tisíc rokov, aby stiahol klímu späť z okraja a udržiaval globálne teploty v stabilnom a obývateľnom rozsahu. Týmto mechanizmom je pravdepodobne tzv. silikátové zvetrávanie – geologický proces, pri ktorom pomalé a stabilné zvetrávanie silikátových hornín zahŕňa chemické reakcie, ktoré v konečnom dôsledku vyťahujú oxid uhličitý z atmosféry do oceánskych sedimentov a zachytávajú plyn v horninách.
Vedci už dlho predpokladajú, že tento proces hrá hlavnú úlohu pri regulácii uhlíkového cyklu Zeme. Mechanizmus silikátového zvetrávania by mohol poskytnúť geologicky konštantnú silu pri udržiavaní oxidu uhličitého, a teda aj globálnych teplôt pod kontrolou. Doteraz však neexistovali priame dôkazy o nepretržitom fungovaní takejto spätnej väzby. Táto stabilizujúca spätná väzba by vysvetlila, ako Zem zostala obývateľná aj napriek dramatickým klimatickým udalostiam v geologickej minulosti.
Vedci už predtým videli náznaky klimaticky stabilizujúceho účinku v uhlíkovom cykle Zeme. Chemické analýzy starých hornín ukázali, že tok uhlíka do prostredia zemského povrchu a z neho zostal relatívne vyvážený, a to aj pri dramatických výkyvoch globálnej teploty. Okrem toho modely silikátového zvetrávania predpovedajú, že proces by mal mať určitý stabilizačný účinok na globálnu klímu. A napokon trvalá obývateľnosť Zeme poukazuje na určitú inherentnú geologickú kontrolu extrémnych teplotných výkyvov.
Tím výskumníkov z MIT pod vedením Constantina Arnscheidta a Daniela Rothmana sa snažil zistiť, či stabilizačná spätná väzba skutočne funguje, sledovaním údajov o kolísaní globálnej teploty v geologickej histórii. Pracovali s množstvom globálnych teplotných záznamov, ktoré zostavili iní vedci, vychádzali z chemického zloženia starých morských fosílií a lastúr, ako aj zachovaných antarktických ľadových jadier.
Na údaje tím použil matematickú teóriu stochastických diferenciálnych rovníc, ktorá sa bežne používa na odhaľovanie vzorov v široko kolísajúcich súboroch údajov. Pomocou tohto prístupu tím analyzoval históriu priemerných globálnych teplôt za posledných 66 miliónov rokov, berúc do úvahy celé obdobie v rôznych časových horizontoch, aby zistil, či sa v rámci každej časovej škály objavili nejaké vzory stabilizačnej spätnej väzby.
Bez stabilizačných spätných väzieb by výkyvy globálnej teploty mali s časom rásť. Analýza tímu však odhalila režim, v ktorom výkyvy nerástli, čo znamená, že v klíme vládol stabilizačný mechanizmus skôr, ako výkyvy narástli do príliš extrémnych rozmerov. Časový rozsah tohto stabilizačného efektu na úrovni stoviek tisíc rokov sa zhoduje s tým, čo vedci predpovedajú pre silikátové zvetrávanie.
Niektorí vedci tvrdia, že náhoda je dostatočným vysvetlením toho, čo by mohlo pravidelne udržiavať klímu pod kontrolou, druhí hovoria, že musí existovať stabilizujúca spätná väzba. „My sme schopní priamo na základe údajov ukázať, že odpoveď je pravdepodobne niekde uprostred,“ povedal Arnscheidt. „Inými slovami, došlo k určitej stabilizácii, ale pri udržiavaní Zeme v stave trvalej obývateľnosti pravdepodobne zohralo úlohu aj čisté šťastie.“
Zdroj: thebrighterside.news.
