Tajomstvo magických húb: Prečo vôbec príroda vytvorila psilocybín?

V posledných rokoch zažíva psilocybín, aktívna zložka takzvaných „magických húb“, svoju renesanciu. Táto molekula, kedysi spájaná výlučne s kontrakultúrou, sa dnes dostáva do popredia vedeckého záujmu ako sľubný nástroj na liečbu ťažkých depresií, posttraumatickej stresovej poruchy a úzkosti.  

S rastúcim záujmom o jej terapeutický potenciál sa vynára aj základná otázka: prečo príroda vôbec vytvorila takúto zložitú a silnú molekulu? Odpoveď, ktorú nedávno odhalili vedci, je prekvapivejšia, než ktokoľvek čakal. Najnovší výskum ukázal, že psilocybín sa v priebehu evolúcie nevyvinul len raz.

Príroda ho „vynašla“ nezávisle od seba najmenej dvakrát, v dvoch úplne odlišných a nepríbuzných rodinách húb. Prvou skupinou sú huby z rodu Psilocybe, ktoré sú všeobecne známe a typicky rastú na mŕtvom dreve. Druhou, menej známou skupinou, sú huby z rodu Inocybe, ktoré žijú v symbiotickom vzťahu s koreňmi živých stromov.

Tieto dva rody húb sa líšia nielen svojím životným štýlom, ale aj evolučnou históriou, čo robí ich spoločnú schopnosť produkovať psilocybín ešte pozoruhodnejšou. Ide o dokonalý príklad takzvanej konvergentnej evolúcie. Konvergentná evolúcia je jav, pri ktorom si nepríbuzné druhy nezávisle vyvinú podobné vlastnosti, aby sa prispôsobili podobným podmienkam alebo potrebám.

Klasickým príkladom sú krídla vtákov, netopierov a hmyzu – všetky slúžia na lietanie, no majú úplne odlišný evolučný pôvod. Dôkazom nezávislého vývoja je skutočnosť, že hoci oba rody húb produkujú tú istú finálnu molekulu, používajú na to úplne odlišné súbory génov a enzýmov. Je to, akoby dve rôzne dielne vyrábali rovnaký produkt, ale každá používala vlastnú sadu nástrojov.  

Skutočnosť, že dve nepríbuzné línie húb dokázali zostaviť zložitú biochemickú dráhu na vytvorenie tejto špecifickej molekuly, naznačuje, že jej prítomnosť musí poskytovať významnú evolučnú výhodu. Evolúcia nie je len náhodný proces, ale aj silný nástroj na riešenie problémov, schopný opakovane objaviť zložité chemické riešenia, ak sú pre prežitie dostatočne účinné.  

Ale prečo si huby túto schopnosť vyvinuli? Vedúca hypotéza tvrdí, že psilocybín slúži ako chemická obrana. Pôsobí ako neurotoxín pre hmyz a iné malé predátory, ktoré by sa mohli hubami živiť. Molekula narúša nervový systém predátorov, čím chráni hubu a umožňuje jej úspešne sa rozmnožovať. Z tohto pohľadu je to, čo ľudia zažívajú ako hlboký psychedelický zážitok, z pohľadu huby len forma insekticídu. 

Psychoaktívne účinky na človeka sú teda pravdepodobne evolučnou náhodou. Nervový systém hmyzu je oveľa jednoduchší ako nervový systém primátov, a preto dávka, ktorá by slimáka len znehybnila, môže mať na komplexný ľudský mozog nečakane silné a odlišné účinky. Pre hubu neexistuje žiadna evolučná výhoda v poskytovaní duchovných zážitkov veľkým cicavcom.

Znamená to, že „mágia“ je len vedľajším produktom neurochémie – zažívame masívne predávkovanie zlúčeninou, ktorá pre nás nikdy nebola určená, a ktorá si podmaňuje našu pokročilú kognitívnu mašinériu spôsobom, aký jej pôvodný evolučný účel nikdy nepredpokladal. Tento objav základnej evolučnej biológie má však priame praktické využitie v modernej medicíne.

Porozumenie dvom rôznym prírodným „receptom“ na výrobu psilocybínu je pre vedcov nesmierne cenné. Bioinžinieri teraz môžu študovať obe enzymatické dráhy a zistiť, ktorá je efektívnejšia. To otvára možnosť vytvorenia nových, hybridných alebo úplne syntetických postupov v laboratóriu, ktoré by mohli viesť k lacnejšej a účinnejšej výrobe farmaceuticky čistého psilocybínu.  

Tento príklad ukazuje, ako môže základný, zvedavosťou poháňaný výskum prírodného sveta priniesť neočakávané a vysoko hodnotné riešenia ľudských problémov. Cesta od pochopenia obranných mechanizmov huby k vývoju lepšej liečby depresie nie je vždy priama, ale tento prípad ukazuje jasné a presvedčivé prepojenie.  

Zdroj: sciencealert.com.

^{Zdroj Foto: depositphotos.com.}