SAMSUNG_022024B Advertisement SAMSUNG_022024B Advertisement SAMSUNG_022024B Advertisement

EDITORIAL: Orwell by sa čudoval

2

Minulý príhovor som ukončil varovaním pred Orwellovou víziou dystopickej spoločnosti. Podľa reakcie čitateľov však toto meno už dnešnej generácii nie je také známe a rovnako nie je známy ani pojem dystopická spoločnosť. Preto k tomu doplním pár slov a súčasne trošku vysvetlím, ako bolo myslené to očipovanie.

George Orwell bol britský spisovateľ, ktorý v polovici minulého storočia napísal kľúčový román 1984 vykresľujúci obraz možnej dystopickej spoločnosti. Tá sa vyznačuje totálnou kontrolou občanov spoločnosti, vďaka čomu môže štátostrana potrestať kohokoľvek, kto by mohol ohroziť jej vládu. Občanov pomocou všadeprítomnej techniky sleduje „myšlienková polícia“, pričom človeka môže prezradiť už aj výraz tváre. Myšlienky proti Strane sú „myšlienkový zločin“, ktorý sa tvrdo trestá.

Sama ľudská individualita je trestaná ako myšlienkový zločin. Ľudia prestávajú myslieť, vnímajú len heslá a strojovo vytváranú zábavu. Z tohto románu pochádza aj označenie „Veľký brat“, čo je fiktívna postava, ktorá reprezentuje štátostranu, všetkých sleduje a na všetkých dohliada. Zaujímavé je, že originálny text románu je rovnako ako väčšina Orwellovej tvorby v mnohých krajinách voľne dostupný online ako public domain čiže vo forme verejného vlastníctva, teda nie je chránený autorským právom.

A to očipovanie? Technicky ide o implantáciu integrovaného obvodu alebo transpondéra RFID obaleného kremičitým sklom do tela človeka. Podkožný implantát môže obsahovať rôzne údaje, ako je osobná identifikácia, anamnéza, lieky, alergie, ale aj kontaktné informácie. Čipovanie psov je už bežné, od 1. septembra dokonca povinné, čipovanie ľudí je síce stále vnímané s obavami, ale rozširuje sa, či už ide o jednotlivcov experimentujúcich na úrovni biohackingu, alebo firmy. Je známy prípad švédskej firmy, ktorej stopäťdesiat zamestnancov nepotrebuje na vstup do jednotlivých priestorov čipovú kartu. Na odomknutie dverí im stačí len ruka s implantovaným čipom vo veľkosti zrnka ryže. Časom si takto budú môcť napríklad kúpiť kávu v bufete. Netreba byť veľkým konšpirátorom na to, aby si človek domyslel, aké jednoduché je naskenovanie takéhoto čipu aj mimo budovy danej firmy.

Keby aj osobné údaje boli pre potrebu danej firmy anonymizované, nie je problém pomocou sociálneho inžinierstva priradiť k anonymným identifikátorom údaje konkrétneho človeka. V skutočnosti bolo použitie podkožných čipov pre potreby danej firmy podľa mňa nevhodné, pretože vyhnúť sa noseniu čipovej karty pri sebe a zabrániť jej možnému strácaniu sa dá aj inými prostriedkami. Či už fyzickými (ID náramkom, ID prsteňom), alebo biometrickými. Problém implantovaných čipov je v tom, že sa nedajú v prípade potreby vypnúť. Náramok či prsteň odložíte, ale čip si pred odchodom z firmy z ruky nevytiahnete. Teda aspoň neviem o jednoduchom a bežne použiteľnom technickom riešení na ich vypínanie a zapínanie.

Doplnenie vysvetlenia: George Orwell nebol vedec ani pro­gnostik, ale skvele odhadol temnú stránku niektorých ­vládnucich strán a ich snahy ovládať masy cez kontrolovanie a ohlupovanie jednotlivcov. Samozrejme, v demokratických ­režimoch to tak ľahko nejde, ale niektoré politické strany ­takéto ambície majú dokonca aj v dnešnej dobe (mocou sa strácajú ­zábrany) a v momente, ak sa dostanú do vlády a nedajbože v nej majú dominantné postavenie, môže byť problém.

Sledovanie správania sa jednotlivcov sa však deje už teraz na úrovni komerčných spoločností, ktoré podľa toho, čo vyhľadávame na internete, aké články čítame, čo komentujeme, aké posty lajkujeme atď., si vedia vyskladať náš demografický, názorový a osobnostný profil na účel „lepšieho cielenia reklám a kvalitnejšieho poskytovania služieb“. To je nezmysel, pretože ak si už raz kúpim cez e-shop vysoké tenisky na basketbal, minimálne rok mi vydržia a nepotrebujem, aby sa mi donekonečna zobrazovala reklama na ďalšie. Navyše sa to dá technicky riešiť aj inak a bez zbierania neanonymizovaných individuálnych profilov. Je to jednoducho naša daň za bezplatné používanie niektorých webových služieb a aplikácií. Trochu sa udržiavame v pokoji vlastným ubezpečovaním, že nič sa nedeje, ak Facebook alebo Google vie toho o mne možno viac ako vlastná žena. Veď nie som dostatočne dôležitý, aby tieto údaje mohol niekto proti mne zneužiť. A že tieto údaje neopustia servery danej firmy.

Každodenné správy z celého sveta o masívnych únikoch osobných údajov však hovoria niečo iné. A na svet sa dostávajú aj informácie o prepojení technologického sektora a štátnej moci. Známy je čínsky sledovací projekt s názvom Skynet, kde kamery sledujú chodcov na uliciach, či nešli cez priechod na červenú, čo si kupovali v obchodoch, do akých barov chodia, s kým sa stretávajú, identifikujú ich a podľa ich správania sa im prideľuje takzvaný sociálny rating. Privátne technologické spoločnosti poskytujú vláde zase údaje o tom, ako ľudia komentujú kroky vlády na webe, aké majú návyky, záujmy, ako splácajú úvery atď. Na základe toho sa im vypočíta ich rating. Ak je nízky, daný občan nemusí dostať hypotéku alebo sa mu spomalí internetové pripojenie. A nepotrebujú na to ani čipy implantované pod kožou. Čo k tomu dodať?...

Zaujímavé čítanie októbrového vydania vám praje

Martin Drobný

Všetky autorove články

2 komentáre

Myšia utópia reakcia na: EDITORIAL: Orwell by sa čudoval

29.11.2018 22:11
https://dennikn.sk/blog/22911/mysi-raj-upadok-spolocnosti/
Reagovať

Mzšia utópia reakcia na: EDITORIAL: Orwell by sa čudoval

29.11.2018 22:11
https://dennikn.sk/blog/22911/mysi-raj-upadok-spolocnosti/
Reagovať

Pridať komentár

Mohlo by vás zaujímať

Mohlo by vás zaujímať