Editorial: Budeme vďaka umelej inteligencii šťastnejší?

Podľa Sama Altmana, prezidenta organizácie OpenAI, by umelá inteligencia mohla v blízkej budúcnosti vytvoriť toľko pridanej hodnoty, že každému dospelému v Spojených štátoch bude možné ročne vyplatiť 13 500 dolárov bez toho, aby musel čo i len pohnúť prstom. Exponenciálny nárast produktivity umelej inteligencie by mohol vytvoriť „fenomenálne bohatstvo“ a súčasne spôsobiť, že cena práce klesne na nulu.

Myšlienka základného univerzálneho príjmu (UBI z angl. Universal Basic Income) nie je nová, nový je výhľad, že umelá inteligencia by takúto na prvý pohľad trochu utopistickú víziu mohla dostať do reálneho využitia už pomerne čoskoro.

Myšlienkou základného príjmu sa zaoberajú aj viaceré európske krajiny. A v rámci znižovania dôsledkov pandémie na sociálne najslabšie skupiny ho čiastočne a dočasne viaceré z nich zaviedli už teraz (Španielsko, Taliansko atď.).

V Nemecku prebieha experiment, v rámci ktorého 120 dobrovoľníkov bude počas troch rokov dostávať 1200 eur mesačne. Jediné, čo budú účastníci musieť urobiť, je vypĺňať dotazníky, v ktorých opíšu, či malo poberanie príspevku výrazný vplyv na kvalitu ich života. Cieľom experimentu je zistiť, či by univerzálny základný príjem urobil ľudí kreatívnejšími, slobodnejšími a šťastnejšími, keďže by neboli pod neustálym existenčným tlakom zarábať peniaze. Organizátori takisto budú analyzovať, či testované osoby minú všetky peniaze na svoje mesačné výdavky, alebo niečo aj ušetria. Či budú naplno pracovať aj naďalej, alebo prácu aspoň čiastočne obmedzia a ako využijú novozískaný voľný čas. 

Fíni už podobný experiment absolvovali, keď začali nezamestnaným v produktívnom veku dávať pravidelne mesačný príspevok 560 eur. Chceli zistiť, či by príjem dokázal motivovať nezamestnaných hľadať si prácu. No hypotéza sa nepotvrdila, keďže zamestnanosť nevzrástla.

Univerzálny základný príjem by sa mal vyplácať všetkým občanom bez ohľadu na ich sociálnu situáciu či pravidelný príjem. Výška takéhoto príspevku by mala pokryť všetky základné potreby. Jeho cieľom je zabezpečiť takú stabilitu, že ľudia začnú žiť zdravšie, kvalitnejšie a bez stresu. Otázka však je, či to tak naozaj aj bude.

Garancia bezprácneho príjmu totiž automaticky neznamená vyššiu kvalitu života, spokojnosť a šťastie. Úloha a význam práce totiž nie je len v zabezpečení základných životných potrieb. Práca dáva ľuďom pocit užitočnosti. Vytvára priestor na sebarealizáciu. Zabezpečuje pozíciu nezávislosti a potvrdenia svojej potrebnosti ako živiteľa, ktorý sa dokáže postarať o seba a svoju rodinu. Spolupráca vytvára priestor na prejavenie svojich zručností, nápadov a talentu, spoločnú tvorbu vo väčších projektoch, ktoré by jedinec nedokázal sám zrealizovať. Spolupráca prináša aj obohacovanie sa o pohľady, informácie a nápady ďalších členov pracovného tímu. Tradičné pracovisko zase poskytuje priestor aj na sociálnu interakciu, stretávanie sa inými ľuďmi a výmenu názorov, pocitov, informácií atď.  

Takže význam práce je omnoho väčší, ako sa zdá na prvý pohľad. Obávam sa, že vzhľadom na prirodzenú ľudskú pohodlnosť sa veľká časť populácie uspokojí s UBI a nebude mať záujem o hľadanie iných ciest na sebarealizáciu, na rozvoj svojich schopností a zručností, na uskutočnenie svojich nápadov a projektov. Isteže, nie každý je startupista a nie každý má schopnosti a možnosti rozbiehať vlastné projekty. O to nebezpečnejšie znie predstava, že umelá inteligencia zníži hodnotu najmä manuálnej práce a ľahko algoritmizovateľných činností na nulu. Ako sa napríklad taký účtovník, skladník, pracovník call centra či finančný poradca mentálne vyrovná s informáciou, že hodnota jeho práce je nulová a on je ľahko nahraditeľný robotom alebo UI? Čo bude robiť s voľným časom? Začne sa vzdelávať, získavať nové zručnosti, schopnosti? Nie každý je taký kreatívny, aby sa dokázal uplatniť v pozíciách, ktoré umelá inteligencia zatiaľ nedokáže pokryť.

Ak už umelá inteligencia vygeneruje obrovskú nadhodnotu, nech ju príslušné vlády využijú skôr na financovanie kvalitnejšieho zdravotníctva, školstva, verejnej dopravy, životného prostredia a na rozvojové programy preškoľovania všetkých, ktorí prídu o prácu. A na vytváranie nových pracovných pozícií, ktoré odolajú konkurencii zo strany UI. A nie na „helikoptérové“ rozdávanie peňazí... To asi neurobí ľudí dlhodobo šťastnejšími. Skôr naopak. 

Nechcem, aby to vyznelo spiatočnícky, ale je veľmi dôležité, aby sa vlády začali seriózne a veľmi rýchlo zaoberať touto otázkou a aby takisto veľmi rýchlo prijali regulačné rámce, ako sa s týmto fenoménom (v dobrom) vyrovnať.

Zaujímavé čítanie aprílového vydania vám praje