Minulosť nezmizla a budúcnosť už existuje. Teda aspoň v 4D verzii nášho vesmíru

 

KĽÚČOVÉ ZISTENIA:

• Teória blokového vesmíru hovorí, že minulosť, prítomnosť aj budúcnosť existujú súčasne v štvorrozmernom priestoročase.

• Hlavným fyzikálnym argumentom je relativita súčasnosti z Einsteinovej špeciálnej teórie relativity, ktorá vylučuje univerzálne „teraz“.

• Pocit plynúceho času vzniká v ľudskom mozgu, ktorý spracúva udalosti postupne pozdĺž našej lokálnej svetočiary.

V bežnom živote vnímame čas ako prúd, v ktorom minulosť pominula, budúcnosť ešte nie je napísaná a existuje iba prítomný okamih. Tento pohľad, ktorý filozofia označuje ako prezentizmus, však naráža na zákony fyziky a špeciálnu teóriu relativity Alberta Einsteina. Proti nemu stojí koncepcia eternalizmu, známa aj ako teória blokového vesmíru, podľa ktorej vesmír nerozlišuje medzi minulosťou a budúcnosťou a všetok čas existuje naraz. V tomto modeli predstavuje čas ďalší rozmer podobný priestoru, takže celý vesmír tvorí štvorrozmerný (4D) priestoročasový blok.

Znamená to, že minulé udalosti stále existujú na svojich súradniciach a rok 2200 je v tejto štruktúre rovnako reálny ako rok 2025. Najsilnejším argumentom pre tento model vesmíru je relativita súčasnosti, ktorá vyplýva zo špeciálnej teórie relativity a potvrdzujú ju merania ako Hafeleho-Keatingov experiment. Rôzni pozorovatelia sa totiž nezhodnú na tom, čo znamená „teraz“ a ktoré udalosti prebiehajú v rovnakom okamihu.

Keďže vo fyzike neexistuje žiadne univerzálne „teraz“, všetky časové momenty musia existovať naraz. Hlavným obhajcom štvorrozmerného priestoročasu vo filozofii vedy je Vesselin Petkov z inštitútu Minkowski Institute. Vo svojej štúdii z roku 2005 s názvom Is there an alternative to the Block universe view? dospel k záveru, že alternatíva k pohľadu 4D vesmíru neexistuje. Aby sme si takúto statickú matematickú mapu priestoročasu vedeli predstaviť, fyzici používajú prirovnanie s nakrúcaním červenej loptičky na klasickú filmovú kameru.

Ak vyvolaný film rozstriháme na jednotlivé políčka a poukladáme ich na seba do stĺpca, loptička vytvorí naprieč stĺpcom červený pás. Táto stopa sa vo fyzike nazýva svetočiara a zobrazuje pohyb objektu priestorom v čase, hoci samotný objekt sa po svetočiare neposúva a stĺpcom neprechádza žiadna platňa prítomnosti. Podobne si možno predstaviť mincu kotúľajúcu sa po stole, ktorá sa v jednom momente dotýka vodorovnej dosky iba v jednom bode, no celá rovina stola tam už je.

Na rozdiel od priestoru, v ktorom sa môžeme voľne pohybovať medzi miestami, sme však v čase uviaznutí v jednom smere pre spôsob, akým náš mozog spracúva udalosti. Otázku podstaty času riešili myslitelia už pred sformulovaním relativistickej fyziky. Aristoteles vo svojom diele Fyzika definoval čas ako počet pohybu z hľadiska „predtým“ a „potom“ a trval na tom, že bez zmeny čas neexistuje, čo nadväzuje na Herakleitov koncept neustálej zmeny.

Augustín si zasa všimol, že čas meraný v pamäti a čas meraný hodinami sa môžu od seba vzdialiť, zatiaľ čo spisovateľ Douglas Adams dal v roku 1979 v diele Stopárov sprievodca galaxiou myšlienke známu pointu výrokom, že čas je ilúzia a čas obeda dvojnásobne. Aj v blokovom vesmíre však platí, že sme lokálne objekty tvorené hmotou, na ktoré pôsobí lokálna gravitácia a lokálny čas, a život na Zemi vrátane DNA sa vyvinul na fungovanie v tomto prostredí. Pre každého z nás tak naďalej zostáva zažívanou realitou prítomné „teraz“.

PREČO JE TO DÔLEŽITÉ: Koncept blokového vesmíru prepája Einsteinovu relativitu s filozofiou času a vysvetľuje, prečo napriek existencii všetkých momentov v 4D priestoročase prežívame iba prítomnosť.

Zdroj: popularmechanics.com foto: ChatGPT