Prečo v ére AI potrebujeme vlastné IKIGAI
Keď sa dnes s niekým zoznámite pri káve či na konferencii, zvyčajne po pár minútach padne obligátna otázka: „A ty čo vlastne robíš?“ Celé desaťročia sme odpovedali vymenovaním svojej pracovnej pozície. Sme programátori, analytici, dizajnéri či manažéri. Lenže práve teraz žijeme v momente, keď sa táto naša odpoveď začína rozpadať priamo pred očami. AI už dávno nepreberá len nudné nahadzovanie čísel do tabuliek. Dnes píše funkčný kód, navrhuje vizuály, analyzuje zmluvy a objavuje nové lieky.
Tento technologický skok nevyvoláva len pragmatickú obavu, z čoho budeme o päť rokov platiť hypotéku. Otvára omnoho hlbšiu krízu našej identity. Celé generácie sme totiž spájali svoju ľudskú hodnotu s tým, čo produkujeme od deviatej do piatej. Ak však našu rokmi vydretú odbornosť zvládne neurónová sieť za pár sekúnd a za pár centov, zrazu čelíme prázdnote, na ktorú nás žiadna škola nepripravila. Keď nám AI vezme prácu, kto vlastne zostane, keď sa ráno pozrieme do zrkadla? Práve v tomto bode sa naša osobnosť pretína so starým japonským konceptom Ikigai – hľadaním dôvodu, prečo vôbec ráno vstať z postele.
V západnom svete sme si Ikigai pred rokmi tak trochu sprznili a urobili z neho korporátnu pomôcku pre personálne oddelenia. Nakreslili sme si štyri prekrývajúce sa kruhy: čo milujete, v čom ste dobrí, čo svet potrebuje a za čo vám zaplatia. Doteraz to fungovalo ako celkom slušný kompas na úspešnú kariéru. Lenže nástup AI robí v týchto kruhoch poriadny prievan. Dva zo štyroch pilierov – v čom sme dobrí a za čo dostávame zaplatené – sa pod tlakom AI otriasajú v základoch.
Pozrime sa na tvrdé dáta, pred ktorými si nemôžeme zakrývať oči. Podľa analýzy MMF zasiahne AI celosvetovo približne 40 % pracovných miest, pričom vo vyspelých ekonomikách, ako je aj tá naša, toto číslo stúpa k hranici 60 %. Svetové ekonomické fórum vo svojich správach o budúcnosti práce pravidelne pripomína, že takmer polovica našich dnešných pracovných zručností bude v priebehu pár rokov zastaraná. Pre mnohých profíkov je to poriadne studená sprcha. Spomeňte si na tie tisíce hodín, ktoré ste investovali do štúdia a praxe, aby ste sa vypracovali vo svojom odbore. Úspech v práci nám dával spoločenský status aj zdravé sebavedomie. Dnes však príde šikovný junior, zadá do príkazového riadka dobre vyskladaný prompt a systém mu vygeneruje výstup, na ktorom by ste kedysi makali tri dni. Tento posun neprináša len tlak na peňaženku, ale aj tichú epidémiu vyhorenia a pocitu vlastnej zbytočnosti.
Možno je toto ten najlepší moment, aby sme sa vrátili k tomu, ako Ikigai chápali samotní Japonci dávno predtým, než sa ho zmocnili západní kouči. Pôvodná japonská filozofia hovorí o tom, že máme začať od maličkostí a robiť ich poriadne. Nabáda nás, aby sme sa oslobodili od vlastného ega a neustáleho spoločenského tlaku na výkon. Pripomína dôležitosť harmónie so svojím okolím, schopnosť tešiť sa z drobných každodenných radostí a umenie byť myšlienkami prítomný tu a teraz. Keď si tieto princípy prečítate v kontexte dnešného technologického ošiaľu, pôsobia ako balzam na nervy.
AI nám totiž paradoxne môže pomôcť vrátiť sa presne k týmto koreňom. Ak technológia preberie rutinnú drinu, byrokraciu a neustálu optimalizáciu, môže nás konečne oslobodiť od predstavy, že sme len stroje na generovanie zisku. Samozrejme, tento prechod v sebe skrýva aj obrovskú pascu. História aj psychológia nám jasne ukazujú, že človek, ktorý stratí pevnú štruktúru dňa a pocit, že je pre niekoho užitočný, veľmi rýchlo skĺzne do apatie. Technologickí vizionári v Silicon Valley radi rozprávajú o nepodmienenom základnom príjme, ktorý by v budúcnosti vyriešil naše ekonomické prežitie. Lenže peniaze pípajúce na účte samy osebe nevyriešia existenciálnu prázdnotu. Ak nám algoritmy ušetria dvadsať hodín týždenne a my tento získaný čas utopíme v nekonečnom scrollovaní obsahu na sociálnych sieťach a konzumovaní lacného digitálneho dopamínu, namiesto renesancie ľudskosti nás čaká pandémia úzkostí.
Hľadanie vlastného Ikigai v najbližšom desaťročí preto nebude o súťažení s AI. Nechajme hrubú prácu a rutinu na AI, aby nám zostala energia na skutočnú tvorivosť a ľudský prístup. Zároveň si však vedome pestujme zručnosti, ktoré vyžadujú naše telo a zmysly – či už je to práca v dielni, šport, varenie pre priateľov, alebo hra na gitare. Práve tieto aktivity nás ukotvia v reálnom svete.
AI nám dnes nastavuje nekompromisné zrkadlo. Berie nám všetko, v čom sme sa doteraz správali ako stroje, a núti nás konečne odpovedať na otázku, čo z nás robí skutočných ľudí. Možno po prvýkrát v histórii dostávame šancu prestať vnímať svoj život len ako nekonečný zoznam pracovných úloh, ktoré treba do večera odškrtnúť. To, či túto príležitosť premeníme na zmysluplnú existenciu, alebo sa stratíme vo virtuálnom „ničnerobení“, už nezávisí od AI. Záleží len na tom, aké vlastné Ikigai si každý z nás vyberie, keď zaklapne notebook a vyjde von medzi ľudí. Môže to byť hoci aj sadenie kvetov na sídlisku, aby bol svet krajší a ľudia mali lepšiu náladu. A to je mega dôležité a užitočné.
Zaujímavé čítanie novembrového vydania vám praje
