Kto zaplatí škody, keď autonómne auto nabúra?

Moderná dopravná zodpovednosť

Autá, ktoré jazdia na danom území, napr na Slovensku, musia byť homologované – čo znamená schvaľovacie konanie o spôsobilosti (motorov, automobilov a iné) na prevádzku. Organizácia, ktorá koná homologizáciu áut, je z hľadiska zodpovednosti dcérou nadriadenej organizácie, ktorá jej toto oprávnenie konať homologizáciu vydala – matka. (1) Fungovanie, (2) funkčnosť, (3) funkcia autonómneho vozidla/auta vyžaduje schvaľovacie konanie o spôsobilosti na jednotlivé režimy prevádzky.

Zákonom nariadené, alebo zákonom umožnené poistenie prevádzky/užívania/používania áut zabezpečujú poisťovacie organizácie voči uplatňovanej homologizácii. Tieto poisťovacie organizácie sú ako syn, ktorému oprávnenie vydal nadriadený organizačný inštitút – otec.

Je jedno, či ide o autonómne, poloautonómne, či manuálne riadené auto – pokiaľ dôjde k škodovej udalosti, aktivizujú sa procesy k vyvodeniu zodpovednosti. Takže za relevantné časti odpovede na otázky o náhrade škody poškodeným – ktorý subjekt alebo ktoré subjekty zaplatia škody – zodpovedá organizácia kontroly a preverovania, vyšetrovania, ktorá je dodávateľom primárnych „detektívnych/detekovaných“ údajov/informácií/dát – dopravný inšpektorát.

Je to podobné ako matka, otec, syn, dcéra a dopravný inšpektorát jazdí na križovatkách aktivizovaných procesov k vyvodeniu zodpovednosti. Pokiaľ sa nedohodnú, do procesu vstúpi súdna arbitráž a jej hierarchia.

1. Homologizačný orgán nie je automaticky zodpovedný za škodu? Homologizačný orgán je automaticky zodpovedný za škodu spôsobenú svojim pochybením. Autonómne riadenie vozidla, ktoré bolo homologované – ale šetrením bolo zistené, že homologizácia nebrala do úvahy skutočnosti, ktoré mala brať do úvahy… je typickým príkladom zodpovednosti/spoluzodpovednosti za škody. „Homologizačný orgán je automaticky zodpovedný za každú škodu spôsobenú homologovaným vozidlom.“ – to je sprostosť.

2. Poisťovacia organizácia plní inštitút finančného krytia poistnej udalosti v zmysle zákonov o činnosti poisťovacích organizácii. Je to organizácia zúčastnená okrem iného, na preverovaní aspektov škodových udalostí, ktoré sú v jej kompetencii. Je jednou z účastníčok – „Je to podobné ako matka, otec, syn, dcéra a dopravný inšpektorát jazdí na križovatkách aktivizovaných procesov k vyvodeniu zodpovednosti“. Poisťovňa nie je len „pokladnica“, ktorá vyplatí peniaze. Preto je správne hovoriť o poisťovni ako o jednom z aktívnych účastníkov procesu vyvodzovania zodpovednosti.

To čo je vyššie vysvetlené v tomto analytickom komentári k článku, je reálne overiteľné v praxi, pretože reality fungovania spoločnosti sú dané: „matka“ predstavuje zdroj oprávnenia homologizačného orgánu, „dcéra“ vykonáva homologizáciu, „otec“ predstavuje regulačný rámec poisťovní, „syn“ vykonáva poistné krytie, dopravný inšpektorát dodáva primárne skutkové zistenia, súd vstupuje do procesu vtedy, keď sa účastníci nezhodnú.

Takýto model dobre vystihuje, že pri zložitých technológiách sa zodpovednosť často rozdeľuje medzi viacero subjektov a že výsledok nie je daný vopred, ale vzniká až po vyšetrovaní a právnom posúdení. Reality fungovania spoločnosti sú skutočne overiteľné v praxi, ale konkrétna právna zodpovednosť jednotlivých subjektov nevzniká automaticky zo samotnej existencie ich úlohy v systéme. Vzniká až po preukázaní, aký bol ich konkrétny podiel na vzniku škody a aké povinnosti mali splniť:

Je to podobné ako matka, otec, syn, dcéra a dopravný inšpektorát jazdí na križovatkách (správcu infraštruktúry) aktivizovaných procesov k vyvodeniu zodpovednosti. Správca infraštruktúry – subjekt zodpovedný za stav a prevádzku komunikácie, dopravné značenie, signalizáciu, prípadne digitálnu infraštruktúru podporujúcu automatizovanú dopravu.

Zaujímavé na takomto modeli vhľadu je, že nepracuje primárne s otázkou „kto je vinník?“, ale s otázkou: „Ktoré organizácie vstupujú do procesu zisťovania, rozdeľovania a uhrádzania zodpovednosti?“ To je systémový pohľad. V praxi sa totiž často ukáže, že jedna nehoda môže mať viac príčin a viac zodpovedných subjektov súčasne.

Jadrom takejto analýzy je vhľad do tvrdenia, že pri autonómnych vozidlách vzniká sieť zodpovednostných vzťahov, nie jednoduchá línia „vodič → nehoda → vinník“. Dopravný inšpektorát, poisťovňa, homologizačné orgány, výrobcovia, správcovia infraštruktúry a súdy sa stretávajú na pomyselnej „križovatke procesov vyvodzovania zodpovednosti“, kde sa zo skutkových zistení postupne vytvára právny záver o tom, kto a v akom rozsahu ponesie následky škody.

V tomto zmysle je takáto metafora „matka, otec, syn, dcéra a dopravný inšpektorát jazdiaci na križovatkách správcu infraštruktúry“ obrazným vyjadrením toho, že moderná dopravná zodpovednosť je rozdelená medzi viacero navzájom prepojených inštitúcií a nemožno ju zredukovať iba na vodiča alebo iba na výrobcu vozidla.