V našej realite existujú aj nemožné farby. Ľudský mozog ich však zámerne filtruje

 

KĽÚČOVÉ ZISTENIA:

• Ľudský mozog pre svoje biologické obmedzenia bežne nedokáže vôbec vnímať červenozelenú farbu.

• Teória oponentného procesu spracováva prichádzajúce zrakové signály z buniek sietnice prísne protichodným spôsobom.

• Presná stabilizácia farebného obrazu na sietnici umožňuje vzácne vizuálne zaregistrovať tieto takzvané nemožné farby.

Predstava skutočnej farby, ktorá by bola opticky súčasne červená aj zelená v presne tom istom bode, znie pre ľudskú myseľ úplne nereálne a nepredstaviteľne. Fascinujúca schopnosť zraku rozlišovať okolité odtiene vo všeobecnosti vychádza z neustálej činnosti troch odlišných typov buniek na sietnici, ktoré aktívne reagujú na rôzne špecifické vlnové dĺžky svetla. Tento komplexný systém je však pevne viazaný biologickými pravidlami, ktoré striktne určujú, ako sa získané zrakové vnemy v mozgu reálne spájajú a následne vyhodnocujú.

Jedným z týchto pravidiel je známa teória oponentného procesu, ktorá vždy spracováva prichádzajúce signály zo sietnice v navzájom protichodných vizuálnych dvojiciach. Medzi tieto dávno ustálené senzorické páry patrí napríklad os tvorená červenou farbou stojacou v kontraste proti zelenej a modrá farba namierená priamo proti žltej. Za bežných podmienok silná aktivácia jednej strany tohto vrodeného oponentného vzťahu automaticky potláča pôsobenie a vnímanie strany druhej.

Z toho logického dôvodu prirodzene nikdy nevnímame zrakové kombinácie ako čistá modrožltá alebo červenozelená farba, pretože tieto špecifické farebné odtiene sa pre náš mozog navzájom vylučujú. Menšia skupina odvážnych výskumníkov sa však v minulosti pokúsila toto biologické obmedzenie úspešne oklamať. Počas experimentu vedci stabilizovali testovací obraz zložený z rôznych farieb priamo na sietniciach samotných pozorovateľov pomocou technológie presného sledovania očí.

Tento laboratórny postup zabezpečil, že ostré hranice dvoch farebných plôch dopadali neustále na tie isté citlivé bunky v oku bez akéhokoľvek mikroskopického posunu. Keď bol sústredený pohľad pozorovateľov dlhodobo upretý na susediace pruhy oponentných farieb, premietaný obraz na ich sietnici sa definitívne prestal prirodzene hýbať.

Vďaka tomuto fyzickému znehybneniu sa preťažený mozog po chvíli začal snažiť chýbajúcu vizuálnu informáciu zo stálych bodov doplniť a hranice medzi pruhmi postupne opticky mizli. Značná časť zapojených účastníkov tohto testu vtedy zaregistrovala vizuálne vnemy, ktoré následne prekvapene opísali ako úplne nové a predtým nikdy nepoznané farby.

Podľa ich vyjadrení išlo o úplne priamy zážitok farieb, ktoré boli súčasne červené aj zelené, alebo dokonca zároveň modré aj žlté. Tento neobvyklý fenomén neskôr získal zaužívané vedecké pomenovanie nemožné farby, keďže za bežných okolností zostávajú pre ľudský zrak neprístupné a neviditeľné. Prítomnosť takýchto zvláštnych zrakových zážitkov vyvolala v odborných kruhoch diskusie o tom, ako pevne sú v skutočnosti evolučné hranice ľudského vnímania dané.

Niektorí analytici začali argumentovať, že hlásené zrakové vjemy môžu byť v podstate len vizuálnou zmesou či optickým prechodom už dobre známych odtieňov namiesto definovania úplne novej farby. Dôležité zistenia z týchto výskumov každopádne poukazujú na fakt, že štandardný pozorovaný rozsah bežného farebného spektra v skutočnosti vôbec nepredstavuje definitívny vizuálny limit nášho mozgu. 

Celý zrakový aparát totiž neustále zahadzuje obrovské množstvo prichádzajúcich informácií z prijatého elektromagnetického žiarenia a konštruuje našu okolitú realitu podľa vlastných interných zjednodušujúcich mechanizmov. To, čo fyzicky z rôznych príčin nedokážeme vidieť, náš mozog nebadane maskuje, aby svet okolo nás neustále pôsobil súvisle a predovšetkým vizuálne celistvo a logicky.

PREČO JE TO DÔLEŽITÉ: Odborné pochopenie takzvaných zakázaných farieb priamo odhaľuje inak skryté mechanizmy fungovania ľudského mozgu a limitácie nášho zrakového aparátu pri konštruovaní reality.

Zdroj: popularmechanics.com foto: ChatGPT