Matrix v hlave: náš mozog dokáže spomaliť čas v okamihoch smrteľného nebezpečenstva
Určite ste už počuli príbehy alebo to možno sami zažili: tesné vyhnutie sa autonehode, nečakaný pád alebo iný moment smrteľného nebezpečenstva, kedy sa zdalo, že sa svet okolo vás spomalil. Ľudia bežne opisujú, že v takýchto chvíľach vnímali udalosti ako v spomalenom filme, čo im umožnilo reagovať s neuveriteľnou rýchlosťou.
Tento fenomén potvrdzujú aj svedectvá ľudí z extrémnych profesií, ako sú piloti alebo policajti, ktorí v kritických okamihoch zažili dramatické spomalenie času. Nejde o žiadnu nadprirodzenú schopnosť ani ilúziu, ale o skutočný neurologický stav, ktorý má svoje vedecké pomenovanie – tachypsychia.
Je to zdokumentovaná zmena vo vnímaní času, ktorú zvyčajne vyvoláva extrémny fyzický výkon, traumatická udalosť alebo strach. Dôležité je pochopiť, že ide o subjektívny zážitok; objektívny tok času sa, samozrejme, nemení, no náš mozog ho za týchto okolností interpretuje úplne inak. Spúšťačom tohto časového skreslenia je primitívna, no extrémne účinná reakcia nášho tela na hrozbu.
Keď mozog vyhodnotí situáciu ako život ohrozujúcu, aktivuje sa jeho centrum strachu, amygdala. Táto aktivácia spustí v tele lavínu stresových hormónov, najmä adrenalínu a kortizolu, ktoré ho pripravia na boj alebo útek. Tieto chemikálie doslova „pretaktujú“ naše nervové obvody, zrýchlia spracovanie informácií v mozgu a spôsobia, že naše vnútorné hodiny začnú tikať oveľa rýchlejšie ako realita.
Táto schopnosť mozgu deformovať čas nie je chybou v našom vnímaní, ale vysoko vyvinutým evolučným nástrojom na prežitie. Je to akýsi biologický „bullet time“ režim, ktorý je navrhnutý tak, aby maximalizoval naše šance na prežitie v kritických okamihoch.
Tým, že mozog zrýchli spracovanie podnetov, nám poskytuje viac subjektívneho času na analýzu situácie a prijatie správneho rozhodnutia, čím mení pasívny, desivý zážitok na aktívny boj o prežitie. Ako je však možné, že vnímame viac detailov bez toho, aby sa naše zmysly fyzicky zrýchlili?
Vedúca vedecká teória hovorí, že čas sa v skutočnosti nespomaľuje počas samotnej udalosti, ale zdá sa nám dlhší až pri spätnom pohľade. V desivých situáciách amygdala pomáha mozgu ukladať spomienky, ktoré sú oveľa hustejšie a detailnejšie ako za normálnych okolností.
Pretože je do spomienky na krátky okamih nabalené obrovské množstvo informácií, náš mozog si pri jej vybavovaní interpretuje danú udalosť ako dlhšie trvajúcu. Túto teóriu podporuje aj výskum uskutočnený počas voľného pádu, ktorý ukázal, že časové rozlíšenie subjektov (ich schopnosť vnímať blikajúce svetlo) sa v skutočnosti nezlepšilo.
To elegantne rieši paradox, ako môžeme mať spomienku na spomalený pohyb bez toho, aby sme v danom momente mali nadľudské zmysly – kúzlo sa deje v procese ukladania dát do mozgu, nie v ich prijímaní. Tento extrémny mechanizmus má aj svoj každodenný, menej dramatický odraz v našom živote. Rovnaké princípy, len v oveľa menšej miere, sú v hre, keď sa nám čas vlečie počas čakania, nudy alebo úzkosti.
Aj vtedy dochádza k zvýšeniu fyziologického vzrušenia a zameraniu pozornosti na samotný tok času, čo spôsobuje, že naše vnútorné hodiny nazbierajú viac „tikov“ za objektívnu sekundu. Dramatické spomalenie času pri autonehode a nudné vlečenie sa minút v čakárni tak nie sú dva odlišné javy; sú to len dva konce jedného spektra, ktoré ukazuje, ako neustále náš vnútorný emocionálny stav moduluje a ohýba naše vnímanie času.
Zdroj: popularmechanics.com.
Zdroj Foto: depositphotos.com.
