Planéta už dlho nevydrží rýchly rast. Toto musíme zmeniť

Pred polstoročím sa stretla malá skupina uznávaných mysliteľov, ktorá si hovorila Rímsky klub, aby sa zaoberala otázkou, čo by sa stalo, keby ľudstvo naďalej spotrebúvalo obmedzené svetové zdroje spôsobom, akoby boli neobmedzené. Ich úsilie vyústilo do dnes známeho dokumentu Limity rastu z roku 1972, v ktorom modelovali, čo by mohlo ľudstvo čakať. Predpovedali, že svet je na trajektórii, ktorá v prvej polovici tohto storočia prekročí svoju schopnosť podporovať ďalší rast.

Pokračovanie v doterajšej činnosti (vyčerpávanie zdrojov, znečisťovanie životného prostredia a vypúšťanie uhlíka) by do konca 21. storočia viedlo k „náhlemu a nekontrolovateľnému poklesu“ produkcie potravín, populácie a priemyselnej výroby. Jednoducho povedané, ku globálnemu kolapsu. V roku 2020 sa ekonometrička Gaya Herringtonová vrátila k modelu Rímskeho klubu a aktualizovala ho, aby zistila, či sme sa posunuli z tejto hroznej trajektórie, a prišla k záveru, že sme sa sotva pohli z miesta.

Redaktori magazínu WIRED sa nedávno porozprával s Herringtonovou, aby zistil, čo by sa podľa nej mohlo stať, ako môže ľudstvo ochrániť svoju budúcnosť a či máme šancu vzchopiť sa a nielen prežiť, ale aj prosperovať. Podľa Herringtonovej to, čo urobíme v nasledujúcich piatich až desiatich rokoch, určí úroveň blahobytu ľudstva do konca storočia. Blíži sa veľa zlomových bodov, pokiaľ ide o klímu, biodiverzitu. Musíme zmeniť našu súčasnú paradigmu, pretože na obmedzenej planéte nemožno dosiahnuť nekonečný rast.

Za posledných 50 rokov sme však nezmenili smer. Keď sa systém rúca, začnú blikať varovné kontrolky. Za takéto varovné signály môžeme v súčasnosti považovať sociálne krízy, krízy v správe vecí verejných (rastúci populizmus a politické násilie, klesajúca dôvera) a, samozrejme, aj environmentálne krízy (záplavy a suchá). Ak budeme toto blikanie ignorovať, svet bude vo všeobecnosti oveľa menej stabilný a príjemný, pretože veci ako čistý vzduch, čistú vodu a výživné potraviny bude čoraz ťažšie získať. Časti sveta by sa stali neobývateľnými a zažívali by sme intenzívnejšie a častejšie poveternostné katastrofy a neúrodu.

Frekvencia a rozsah masových migrácií by s najväčšou pravdepodobnosťou narástli. A došlo by k veľkým nerovnostiam. Ľudia, ktorí jednoznačne spôsobujú najviac emisií uhlíka, nemusia nevyhnutne žiť v regiónoch, ktoré sú najviac postihnuté. Klimatické zmeny ovplyvnia všetkých, ale napríklad Ázia je veľmi zraniteľná zvyšovaním hladiny morí; na Afriku bude mať najväčší vplyv rozširovanie púští. Môže nám technológia pomôcť vyhnúť sa kolapsu? Výskum jasne poukazuje na to, že scenár „business as usual“, teda smerovanie ku klimatickému kolapsu, je to, čo sa v skutočnosti deje.

Pokiaľ ide o našu klimatickú stopu (banskú ťažbu, rybolov, poľnohospodárstvo, ťažbu dreva), od 70. rokov 20. storočia prekračujeme únosnú kapacitu Zeme. Dokonca aj v oblasti emisií uhlíka, na ktorú sa inovácie zameriavajú, sa deje len veľmi málo, ani zďaleka nie dosť. Navyše komplexný technologický scenár nie je najlepší. Aj keby sme napríklad dokázali nahradiť včely robotmi, aby sme vyriešili potenciálny budúci kolaps opeľovačov, prečo by sme chceli žiť v takomto svete, keby sme mohli využiť naše inovácie aj tak, aby sme sa k tomu nemuseli uchyľovať?

Varovania pred naším konaním máme už viac ako polstoročie, no zdá sa, že ľudstvo nie je schopné ich zohľadniť. Všetci sme sa učili, že jediný spôsob, ako zmierniť chudobu, je rast. A to jednoducho nie je pravda. Množstvo štúdií ukazuje, že môžeme uspokojiť potreby každého aj v prostredí bez rastu. Nemôžeme však zbaviť ľudí chudoby bez rastu, ak 1 percento z nich drží celý majetok. Alternatívou k rastu je viac zdieľania. Ľudia však veľmi neradi prichádzajú o svoj majetok. No my nemôžeme zvyšovať svoje bohatstvo nad určitú hranicu.

Takže buď si sami zvolíme limity a potom si udržíme úroveň blahobytu, alebo nám budú limity rastu nanútené v dôsledku klimatických zmien a rozpadu ekosystémov. Musíme prestať so sebaklamom o neobmedzenom raste a o tom, čo pre nás môže urobiť technologický pokrok. Veľmi dôležité je uvedomiť si, že súčasná kríza, dokonca aj kríza biodiverzity, nie je len environmentálna alebo technologická. Je do veľkej miery aj sociálna a v konečnom dôsledku aj duchovná. Mali by sme mať lepšiu víziu. Treba sa posunúť smerom k uspokojeniu potrieb všetkých. Nielen potrieb ľudí, ale aj všetkého života. A to by bolo miesto, kde sú ľudia šťastnejší a kde sa prírode darí.

Zdroj: wired.com.