Solárny satelit môže prenášať koncentrovanú energiu zo Slnka na Zem. Dokonca aj vtedy, keď prší

Na začiatku roka skupina divákov v Marylande sledovala zaujímavý pokus amerického námorníctva v zariadení David Taylor Model Basin. Na každom konci krytého jaskynného bazéna bola štvormetrová tyč, na ktorej bola umiestnená malá kocka. Z jednej z kociek vystrelil silný infračervený laserový lúč, ktorý narazil do radu fotovoltických článkov vnútri náprotivnej kocky. Voľným okom sa toho nedalo vidieť veľa, no dôkaz o tom, že sa niečo deje, priniesol malý kávovar v blízkosti, ktorý pripravil „latté“, pripravené iba pomocou prenesenej energie.

Laserovému zariadeniu sa podarilo preniesť 400 wattov energie (čo stačí pre niekoľko malých domácich spotrebičov) na stovky metrov vzduchom. Naval Research Lab (NRL), ktorý projekt viedol, dúfa, že tento systém umožní vysielanie energie na lietadlá počas letu. Paul Jaffe z NRL však má ešte ambicióznejší cieľ – prenos koncentrovanej slnečnej energie na Zem z vesmíru.

Táto myšlienka sa prvýkrát objavila u autora sci-fi Isaaca Asimova ešte začiatkom 40. rokov minulého storočia. Odvtedy vedci a inžinieri predložili desiatky návrhov na realizovanie tejto koncepcie. Základná myšlienka však bola vždy rovnaká: obrovský satelit na obežnej dráhe, ktorý koncentruje energiu zo Slnka a transformuje ju na mikrovlny alebo laserové svetlo prenášané na Zem, kde sa premení na elektrinu. V ceste však stáli technické problémy a odhady nákladov, ktoré boli astronomické. Keď sa solárne články stali lacnejšími a efektívnejšími, zdalo sa, že vesmírna solárna energia stráca význam.

To však neznamenalo, že výskumné centrá patriace americkej vláde sa tejto myšlienky vzdali. No keďže nešlo o prioritný výskum, v tejto technológii nedošlo k významnému pokroku. Až v roku 2011 John Mankins, bývalý fyzik v NASA a riaditeľ spoločnosti Solar Space Technologies, získal grant z NASA a výsledkom bola SPS-ALPHA, čo je podľa Mankinsa „prvý praktický satelit na solárnu energiu“. Keďže bol postavený z tisícov malých kusov, jeho modulárny dizajn výrazne znížil náklady na hardvér.

Jaffe z NRL bol nadšený Mankinsovou koncepciou. Aj sám v tom čase vyvíjal „sendvičový modul“ pozostávajúci z malého solárneho panela na jednej strane a mikrovlnného vysielača na druhej strane. Demonštroval na ňom všetky prvky skutočného vesmírneho solárneho systému, ktorý je navyše modulárny. Chýbala už iba finančná podpora. Jaffe pozval Mankinsa, aby sa pripojil k malému tímu vedcov, ktorí boli zapojení do súťaže rezortu obrany, v ktorej zámerom bolo postaviť koncepčný systém vesmírnej solárnej energie, založený na SPS-ALPHA.

Tím v roku 2016 nakoniec vyhral štyri zo siedmich kategórií súťaže. V októbri Výskumné laboratórium leteckých síl oznámilo program vo výške 100 miliónov dolárov na vývoj hardvéru pre solárny satelit. Je to dôležitý prvý krok k prvej demonštrácii systému vesmírnej slnečnej energie na obežnej dráhe. Vesmírna solárna energia má jedinečné výhody, medzi ktoré patrí predovšetkým dostupnosť slnečnej energie po celý deň bez ohľadu na počasie.

Takýto systém by mohol poskytovať obnoviteľnú energiu do vzdialených miest, ako sú napr. armádne operačné základne. Fungujúci systém vesmírnej solárnej energie by však mal aj geopolitické dôsledky. „Pri GPS považujeme za samozrejmé, že bez ohľadu na to, kde sa nachádzame na tejto planéte, môžeme získať presné navigačné informácie,“ hovorí Jaffe. „Keby sa to isté mohlo urobiť v oblasti energie, bolo by to revolučné.“

Zdroj: wired.com.