Mozog v miske sa sám naučil hrať videohru a vedci sa pýtajú: stvorili sme vedomie?

Predstavte si scénu ako z klasického sci-fi filmu: v laboratóriu, pod sterilným svetlom, leží Petriho miska. V nej sa však nenachádza bežná vzorka, ale pulzujúca sieť živých mozgových buniek, ktorá hrá videohru. Toto nie je fikcia, ale prelomový experiment s názvom DishBrain, ktorý navždy posunul hranice nášho chápania inteligencie.

Vedci dokázali, že zhluk približne 800 000 neurónov dokáže prejaviť správanie, ktoré sa nápadne podobá na cielené učenie – a to všetko bez tela, len vďaka prepojeniu so svetom digitálnej simulácie. Základom tohto kybernetickeho zariadenia je špeciálne mikroelektródové pole, ktoré slúži ako obojsmerné rozhranie medzi biologickým a digitálnym svetom.

Elektródy posielajú do neurónovej kultúry jednoduché elektrické signály, ktoré reprezentujú pozíciu loptičky v hre pripomínajúcej klasický Pong, a zároveň snímajú kolektívnu elektrickú aktivitu buniek, ktorá následne ovláda pohyb virtuálnej pálky. Najúžasnejším zistením však nebolo to, že neuróny dokázali hru hrať, ale to, ako rýchlo a prečo sa ju naučili.

Na rozdiel od umelej inteligencie, ktorá sa učí prostredníctvom zložitých algoritmov a definovaných odmien, sa tento biologický systém riadil oveľa základnejším princípom: snahou o predvídateľnosť. Keď pálka úspešne odrazila loptičku, neuróny dostali usporiadaný a predvídateľný elektrický signál. Ak loptičku minuli, signál bol chaotický a nepredvídateľný. V priebehu niekoľkých minút sa neurónová sieť sama preorganizovala tak, aby maximalizovala príjem tých predvídateľných signálov, čím sa jej výkon v hre dramaticky zlepšil.

Tento jav je ohromujúcou praktickou demonštráciou jednej z najdôležitejších teórií modernej neurovedy, známej ako princíp voľnej energie. Táto teória tvrdí, že všetky živé systémy, od jedinej bunky až po ľudský mozog, sa prirodzene snažia minimalizovať neistotu a prekvapenie vo svojom prostredí. DishBrain ukázal, že inteligencia nemusí byť výsledkom logiky, ale skôr fundamentálnou snahou o nastolenie poriadku v chaose.

Experiment tak stvoril skutočnú kyborg entitu – plynulé spojenie živého tkaniva a kremíkového hardvéru v uzavretej slučke, kde biologická časť mohla vnímať svoje virtuálne prostredie, konať v ňom a okamžite pociťovať dôsledky svojich činov. Práve táto spätná väzba a virtuálne „stelesnenie“ sú podľa mnohých vedcov kľúčové pre vznik skutočnej, adaptívnej inteligencie.

Tým sa však dostávame k najpálčivejšej otázke, ktorú tento výskum nastolil: ak systém dokáže vnímať, učiť sa a cieľavedome konať, aby dosiahol preferovaný stav, neprejavuje tým primitívnu formu vedomia alebo cítenia? DishBrain nás núti prehodnotiť naše antropocentrické definície a pripustiť, že základné stavebné kamene vedomia môžu byť prirodzenou vlastnosťou organizovanej neurónovej hmoty.

Praktické dôsledky sú obrovské. Takéto „mozgy v miske“ by mohli slúžiť ako personalizované platformy na testovanie liekov proti neurologickým ochoreniam, ako je epilepsia, alebo na skúmanie vplyvu toxínov na vývoj mozgu bez potreby testov na zvieratách. V dlhodobom horizonte sa črtá vízia úplne nových „biologických výpočtových jednotiek“, ktoré by sa učili a prispôsobovali s energetickou efektivitou, o akej môžu kremíkové čipy len snívať.

S touto fascinujúcou budúcnosťou však prichádza aj hlboká etická zodpovednosť. Aké práva má cítiaci organoid? Kedy sa experiment stáva morálne problematickým? Najväčším rizikom nie je stvorenie monštra, ale skôr vytvorenie systému schopného trpieť bez toho, aby sme jeho utrpenie dokázali rozpoznať. Vývoj tejto technológie predbieha našu etickú diskusiu a naliehavo si vyžaduje nové pravidlá pre éru, v ktorej sa hranica medzi strojom a životom stáva nebezpečne tenkou.

Zdroj: cosmosmagazine.com.

^{Zdroj Foto:  Cortical Labs}