Vyvážanie odpadu do vesmíru: dobrý nápad alebo nočná mora?

Predstava, že by sme všetok náš odpad jednoducho poslali preč, preč do vesmíru, znie na prvý pohľad lákavo a jednoducho. Je to akoby magické riešenie problému, ktorý sa neustále zhoršuje – princíp „čo oči nevidia, to srdce nebolí“, aplikovaný na globálne smetisko. V súčasnosti svet vyprodukuje ohromujúcich 1,2 miliardy ton odpadu ročne, čo predstavuje 1,2 bilióna kilogramov.

Problém sa však bude len zhoršovať, keďže predpoklady hovoria, že do roku 2100 dosiahne ročná produkcia odpadu 3,6 miliardy ton, teda 3,6 bilióna kilogramov. Avšak, hoci je technicky možné vystreliť odpad do vesmíru, realita tohto nápadu je oveľa zložitejšia. Hlavnou prekážkou pri úvahách o vesmírnej likvidácii odpadu sú jej neuveriteľné finančné nároky a logistické výzvy.

Predstavme si napríklad raketu Ariane 5, ktorá dokáže vyniesť užitočné zaťaženie do 7 000 kilogramov na stabilnú obežnú dráhu Zeme. Náklady na jeden takýto štart sa pohybujú okolo 200 miliónov amerických dolárov. Ak by sme chceli ročne zbaviť planétu 1,2 bilióna kilogramov odpadu, potrebovali by sme spustiť približne 168 miliónov rakiet Ariane 5 každý rok.

Celkové ročné náklady by sa vyšplhali na astronomických 33 kvadriliónov amerických dolárov. Pre porovnanie, celosvetový hrubý domáci produkt (HDP) je približne 77 biliónov amerických dolárov. To znamená, že náklady na likvidáciu odpadu vo vesmíre by viac ako 400-násobne prevýšili celú globálnu ekonomiku, čo jasne ukazuje ekonomickú nemožnosť takéhoto podniku.  

Pre lepšiu predstavu o individuálnych nákladoch: priemerný Američan vyhodí každý deň 1,2 kilogramu odpadu. Pri najlepšej cene 2 000 dolárov za kilogram by to jedného človeka stálo takmer 800 000 dolárov ročne, aby poslal svoj odpad do vesmíru. Tieto čísla sú jednoducho neudržateľné na akejkoľvek úrovni. Okrem finančných nákladov by sme čelili aj bezprecedentnej logistickej výzve. V roku 2017 bolo celosvetovo vypustených len 91 orbitálnych rakiet.

Potreba 168 miliónov štartov ročne by si vyžadovala nepredstaviteľné rozšírenie kozmodrómov, odpaľovacích rámp a výrobných kapacít. Aj keby sme ignorovali ekonomické a logistické prekážky, vysielanie odpadu do vesmíru by bolo spojené s katastrofálnymi rizikami. Približne 5 % raketových štartov zlyhá. Dokonca aj vysoko úspešný systém Sojuz má mieru zlyhania 3 % na každých 1 000 štartov. Ak by sa táto miera zlyhania aplikovala na 168 miliónov štartov ročne, znamenalo by to milióny zlyhaní, pri ktorých by rakety s odpadom padali späť na Zem.  

Keď plastový a elektronický odpad zhorí pri zlyhaných štartoch, uvoľňuje toxíny, ktoré môžu spôsobiť rakovinu, srdcové choroby a respiračné problémy. Dážď horiacich plastov a ťažkých kovov by mal zničujúci dopad na našu atmosféru, oceány a pôdu. Predstavte si najhorší scenár: zlyhanú raketu, ktorá by niesla jadrový odpad do vesmíru, čo by viedlo k rozsiahlej kontaminácii.

Kombinácia obrovského počtu potrebných štartov s čo i len nízkou mierou zlyhania znamená milióny katastrofických udalostí ročne. Navyše, aj úspešné štarty prispievajú k vesmírnemu odpadu. Koncept známy ako Kesslerov syndróm hovorí, že akumulácia vesmírneho odpadu by sa časom mohla stať takou hustou, že by znemožnila používanie satelitov alebo dokonca opustenie obežnej dráhy Zeme.

To by uväznilo ľudstvo na toxickej planéte, obklopenej vlastným odpadom, bez možnosti ďalšieho vesmírneho prieskumu, satelitnej komunikácie alebo vedeckého pokroku. Paradoxne, samotný akt využívania vesmíru na likvidáciu odpadu by viedol k uväzneniu ľudstva na Zemi, čo by malo hlboké a nezvratné dôsledky pre budúcnosť ľudstva.  

Zdroj: flipboard.com.

^{Zdroj Foto: depositphotos.com.}