Mozog ako generátor reality: koniec mýtu o pasívnom vnímaní okolitého sveta
KĽÚČOVÉ ZISTENIA
-
Mozog nefunguje ako kamera zaznamenávajúca svet, ale ako generátor predpovedí, ktorý neustále konštruuje model reality a zmyslové vstupy využíva len na korekciu chýb.
-
Pocity ako bolesť, radosť či úzkosť nie sú reakciami na realitu, ale aktívnymi stavebnými prvkami vnímania, ktoré "zafarbujú" a modifikujú senzorické dáta ešte predtým, ako si ich uvedomíme.
-
To, čo nazývame realitou, je v skutočnosti "kontrolovaná halucinácia" – najlepší odhad mozgu o tom, čo sa deje vonku, obmedzený a korigovaný zmyslovými vstupmi.
V roku 2026 sa neuroveda a kognitívna psychológia dostávajú do bodu, kedy je potrebné prepísať učebnice. Tradičný model vnímania, ktorý dominoval storočia, zobrazoval mozog ako pasívny prijímač informácií.
Predstavovali sme si, že oči sú ako objektívy kamery, uši ako mikrofóny a mozog ako centrálny procesor, ktorý tieto dáta spracuje a vytvorí obraz sveta. Nové výskumy a syntézy, vrátane prác popredných neurovedcov ako Anil Seth, však tento intuitívny pohľad obracajú hore nohami.
Pravda je oveľa znepokojujúcejšia a fascinujúcejšia: Náš mozog realitu nevidí, on ju tvorí. Funguje ako "predikčný stroj" (prediction machine). V každom zlomku sekundy mozog generuje hypotézy o tom, čo sa deje vo svete, založené na minulých skúsenostiach, očakávaniach a kontexte.
Tieto hypotézy premieta do nášho vedomia ako to, čo "vidíme" a "cítime". Oči a uši slúžia len ako kontrolný mechanizmus – poskytujú "chybové hlásenia" (prediction errors), keď sa predpoveď nezhoduje s fyzikálnymi signálmi prichádzajúcimi z prostredia.
Tento mechanizmus, nazývaný prediktívne kódovanie, vysvetľuje, prečo v hlučnej kaviarni dokážeme počuť rozhovor priateľa a ignorovať okolitý hluk. Mozog aktívne "tlmí" signály, ktoré považuje za irelevantný šum, a "zosilňuje" tie, ktoré zapadajú do jeho modelu očakávanej konverzácie. Nie je to pasívne filtrovanie; je to aktívna konštrukcia zvukovej scény.
Ešte radikálnejší je pohľad na emócie a telesné pocity. Bolesť nie je len signálom poškodenia tkaniva, ktorý putuje nervami do mozgu. Je to rozhodnutie mozgu. Ak vojak v boji utrpí zranenie, ale jeho mozog vyhodnotí situáciu tak, že prežitie závisí od úteku, bolesť môže byť úplne potlačená.
Naopak, ak človek s chronickou úzkosťou očakáva bolesť, mozog môže interpretovať aj jemný dotyk alebo neutrálny podnet ako bolestivý. Emocionálne stavy fungujú ako "farebné filtre" na objektíve kamery, ktoré menia samotnú podstatu vnímaného obrazu.
Anil Seth, profesor kognitívnej a komputačnej neurovedy, zaviedol termín "kontrolovaná halucinácia". Podľa tejto teórie je vnímanie procesom hádania. Keď sa pozeráte na stôl pred sebou, neanalyzujete každý detail. Váš mozog halucinuje stôl na základe hrubých dát a minulosti.
Kým sa táto halucinácia zhoduje s tým, čoho sa dotknete (kontrola realitou), ilúzia pretrváva. Iba pri nezhode – napríklad ak by ste siahli na stôl a ruka by prešla skrz – je mozog nútený aktualizovať svoj model. Pamäť v tomto systéme nefunguje ako videoarchív, ale ako rekonštrukčná dielňa.
Zakaždým, keď si vybavíte spomienku, mozog ju znova poskladá z fragmentov neurálnych stôp, pričom ju často nevedomky upraví podľa aktuálneho presvedčenia alebo nálady. To vysvetľuje fenomén falošných spomienok a to, prečo sa svedecké výpovede môžu časom meniť, aj keď je svedok presvedčený o svojej pravdivosti.
PREČO JE TO DÔLEŽITÉ:
Pochopenie mozgu ako predikčného stroja má revolučné dôsledky pre medicínu, psychológiu a umelú inteligenciu. V psychiatrii tento model ponúka nové vysvetlenie pre stavy ako depresia, úzkosť či schizofrénia. Depresiu môžeme chápať ako stav, kedy je mozog uväznený v negatívnom predikčnom modeli a je imúnny voči pozitívnym "chybovým hláseniam" z reality. Terapia sa tak mení na proces preučenia týchto hlboko zakorenených predpovedí.
V oblasti umelej inteligencie tento výskum naznačuje, že skutočná inteligencia (AGI) si bude vyžadovať viac než len spracovanie obrovského množstva dát. Bude si vyžadovať stroje, ktoré majú "vnútorný model sveta", generujú predpovede a majú istú formu "subjektívneho" zážitku, ktorý im umožní efektívne sa orientovať v neistom prostredí. Naše vlastné vedomie je možno len evolučným trikom, ako udržať naše biologické stroje nažive v nepredvídateľnom vesmíre.
Zdroj: discoverwildscience.com foto: depositphotos.com
