Zúfalý plán na záchranu planéty: Prečo nás umelé ochladzovanie Zeme môže priviesť do ešte väčšej katastrofy

Tvárou v tvár narastajúcej klimatickej kríze sa čoraz častejšie objavuje lákavá, no zároveň desivá myšlienka. Čo ak by sme namiesto zdĺhavého a náročného znižovania emisií jednoducho prevzali kontrolu nad zemským termostatom a planétu cielene ochladili?

Táto predstava, známa ako geoinžinierstvo, sa rýchlo presúva z ríše vedeckej fantastiky do serióznych diskusií a dokonca aj do plánov na prvé experimenty. Navrhované metódy sú rovnako ambiciózne ako znejú: od rozprašovania reflexných častíc na báze síry do stratosféry, ktoré by stlmili slnečné svetlo podobne ako sopečná erupcia, až po budovanie gigantických podmorských stien, ktoré by odklonili teplé oceánske prúdy od topiacich sa ľadovcov.  

Avšak nedávna štúdia tímu špičkových svetových klimatológov a odborníkov na ľadovce priniesla mrazivé varovanie. Po dôkladnom preskúmaní týchto konceptov dospeli k jednoznačnému záveru: žiadny z nich pravdepodobne nebude fungovať podľa očakávaní a niektoré by mohli mať nezamýšľané a priam katastrofálne následky.  

Ukazuje sa, že snaha o umelé stlmenie Slnka by bola ako hra s ohňom v globálnom meradle. Klimatické modely predpovedajú, že takýto zásah by síce mohol znížiť priemernú globálnu teplotu, no za cenu drastického narušenia regionálnych klimatických systémov. Mohol by oslabiť kľúčové búrkové systémy v miernych a vysokých zemepisných šírkach až o 17 % a zásadne zmeniť rozloženie zrážok na celej planéte.  

To by mohlo ohroziť sezónne monzúny, od ktorých závisí poľnohospodárstvo a živobytie stoviek miliónov ľudí v Ázii a Afrike, a uvrhnúť celé regióny do dlhotrvajúceho sucha. Historickým varovaním je erupcia islandskej sopky Laki v roku 1783, ktorá do atmosféry uvoľnila obrovské množstvo aerosólov a prispela k hladomoru na troch kontinentoch.  

Rovnako problematické sú aj mechanické zásahy do oceánov, ktoré by podľa vedcov takmer s istotou narušili krehké morské ekosystémy, od najmenšieho krilu až po najväčšie veľryby. Navyše, geoinžinierstvo nerieši jeden zo základných problémov: pokračujúce okysľovanie oceánov.

Aj keby sa nám podarilo stabilizovať teplotu, oceány by naďalej absorbovali prebytočný oxid uhličitý, čo by viedlo ku kolapsu morského potravinového reťazca. Snáď najväčším paradoxom je, že geoinžinierstvo sa nedá bezpečne otestovať. Akýkoľvek zmysluplný experiment by musel prebehnúť v globálnom meradle, čo znamená, že prvý test by bol zároveň finálnou a nezvratnou implementáciou.

Planéta by sa stala laboratóriom v experimente, ktorého dôsledky sú nepredvídateľné a potenciálne nezvratné. Najdesivejším scenárom je takzvaný „terminačný šok“. Ak by sa systém geoinžinierstva, napríklad rozprašovanie aerosólov, spustil a potom z akéhokoľvek dôvodu – vojny, ekonomického kolapsu či technickej poruchy – náhle zastavil, následky by boli apokalyptické.

Všetko otepľovanie, ktoré bolo dovtedy maskované, by sa uvoľnilo v priebehu niekoľkých rokov, nie desaťročí, čo by viedlo k otepleniu tak rýchlemu, že by sa mu nedokázal prispôsobiť žiadny ekosystém. Spustenie geoinžinierstva by tak nebolo dočasným riešením, ale trvalým, multigeneračným záväzkom, ktorý by si vyžadoval nepretržitú a dokonalú údržbu.

Vytvorili by sme globálny systém s Damoklovým mečom visiacim nad hlavami budúcich generácií, kde jediná chyba by znamenala planetárnu katastrofu. Namiesto toho, aby sme sa pustili do riskantného a nepredvídateľného hazardu s jedinou planétou, ktorú máme, musíme sa zamerať na riešenie koreňov problému: na prechod od fosílnych palív k udržateľnej budúcnosti.  

Zdroj: popularmechanics.com.

^{Zdroj Foto: depositphotos.com.}