Sme tvorcami vlastnej reality? Kvantová fyzika nám možno poskytne odpoveď

Predstavte si, že vystrelíte jednu časticu, napríklad elektrón, smerom k bariére s dvoma štrbinami. Intuitívne by sme očakávali, že častica prejde buď jednou, alebo druhou štrbinou. Kvantový svet však funguje podľa iných, oveľa podivnejších pravidiel. Keď sa tento slávny dvojštrbinový experiment vykoná bez pozorovania, elektrón sa správa ako vlna a zdá sa, že prechádza oboma štrbinami súčasne.

Na detekčnej obrazovke za bariérou sa potom objaví interferenčný obrazec, podobný vlnám na vode, čo je jasný dôkaz vlnového správania. Tento kontraintuitívny výsledok odhaľuje základnú zvláštnosť kvantového sveta, kde realita nie je taká jednoznačná, ako sa zdá.

Všetko sa však dramaticky zmení v momente, keď sa rozhodneme zistiť, ktorou štrbinou častica skutočne prešla. Ak k jednej zo štrbín umiestnime detektor, vlnové správanie okamžite zmizne. Častica je nútená „vybrať si“ jednu cestu, správa sa ako obyčajný projektil a interferenčný obrazec sa stratí. Samotný akt merania alebo pozorovania zásadne mení výsledok experimentu.

Tento jav, známy ako „efekt pozorovateľa“, viedol k jednej z najhlbších a najkontroverznejších debát v histórii vedy. Celá filozofická diskusia sa však môže zakladať na nepochopení jedného technického termínu. V bežnej reči si pod „pozorovateľom“ predstavujeme vedomú bytosť, človeka.

Vo fyzike však „pozorovateľ“ znamená akúkoľvek interakciu s iným systémom – či už je to elektronický detektor, fotón svetla alebo molekula vzduchu, ktorá z kvantového systému získa informáciu. Práve tento akt interakcie núti systém prejsť zo stavu viacerých možností (superpozície) do jedného, definitívneho stavu.

Napriek tomu niektorí vedci a filozofi, ako napríklad John von Neumann či Bernardo Kastrup, dospeli k záveru, že konečný kolaps vlnovej funkcie sa musí odohrať vo vedomej mysli. Tvrdia, že aj samotný detektor zostáva v kvantovom stave, kým sa človek nepozrie na jeho výsledok, čo by znamenalo, že vedomie aktívne vytvára fyzickú realitu.

Väčšina vedeckej komunity však túto myšlienku odmieta ako mylnú predstavu, ktorá nie je podložená výskumom. Existujú alternatívne teórie, ktoré nepotrebujú vedomého pozorovateľa. Napríklad teória de Broglieho-Bohma predpokladá, že častica má vždy presnú polohu, ale je vedená „pilotnou vlnou“, ktorá prechádza oboma štrbinami.

Iné „teórie kolapsu“ naznačujú, že kolaps je prirodzený proces, ktorý sa spúšťa v závislosti od hmotnosti alebo zložitosti systému. Pretrvávanie mýtu „vedomie tvorí realitu“ však odhaľuje hlbokú ľudskú túžbu nájsť zmysel a ústredné postavenie vo vesmíre, ktorý fyzika často vykresľuje ako ľahostajný.

Efekt pozorovateľa sa tak stáva akýmsi „vedeckým“ ospravedlnením pre duchovné alebo filozofické presvedčenia o sile mysle. Hoci veda uznáva hĺbku týchto otázok, zatiaľ neposkytuje odpovede, ktoré by potvrdzovali, že vesmír na svoju existenciu potrebuje práve vás.

Zdroj: popularmechanics.com.

^{Zdroj Foto: depositphotos.com.}